Jeho srdce ✔

Kapitola 19

Tamara

Ráno som sa dlho rozhodovala, či mám so sebou vziať do parku aj Emu, respektíve či sa tu dnes vôbec ukážem. Nakoniec som ale usúdila, že čerstvý vzduch nám obom prospeje. V noci spala pokojne, nebudila sa, ani neplakala. To je dobrý pokrok. Možno vycítila, že toto je jej pravý domov. Jej vlastná izba. Dnes to bude úplne prvý deň, ktorý strávime spolu. Len ja a moja vysnívaná dcéra. Keď som dorazila ku lavičke, čakala som od vtáčieho cudzinca, vlastne teraz už len od Adama, kopu otázok, ale on sa ani len netváril prekvapene. Je odľahčujúce, že v jeho blízkosti nemusím nič vysvetľovať. Prekvapilo ma, keď sa mi predstavil. Doteraz sme vedľa seba len sedeli, predstavenie sme vynechali. Hneď sme sa pustili do závažnej konverzácie týkajúcej sa života a smrti. Keď nad tým tak premýšľam, stále mi nedochádza, ako som sa mu mohla tak ľahko zveriť so všetkými svojimi myšlienkami. Bola som kompletne úprimná. A to predsa nie je normálne. Nie u mňa. Ja sa cudzím a novým ľuďom len tak ľahko neotvorím. Len ťažko sa zdôverím so svojím trápením rodine, jediní dvaja ľudia, ktorých som kedy považovala za svoje bezpečné útočisko, ktorým som sa mohla kedykoľvek posťažovať, bol Oliver a mama. A jemu som vykričala svoje pocity bez okolkov.

Zrejme ma len ovládala frustrácia a dlhodobé dusenie sa vo vlastných myšlienkach. Držala som všetok svoj hnev v sebe a on mi padol do rany. Využila som len príležitosť a otvorila sa mu. A čuduj sa svetu, on sa ku mne aj tak nespráva ako ku bláznovi. Mám taký pocit, že má chápe. Vie, že nepotrebujem, aby mi kládol ďalšie otázky. Keď videl Emu v kočíku, automaticky predpokladal, že je moja dcéra. To ma zahrialo pri srdci. Som matka. Je pekné to počuť. Ale teraz sa aj ako matka musím začať správať. Už viac nechcem byť len matkou na papieri, želám si, aby som sa pre ňu stala dôvernou osobou. Aby vedela, že ku mne môže prísť s akýmkoľvek problémom, ktorý sa budeme pokúšať vyriešiť spoločne. Chcem tu byť pre ňu dvadsaťštyri hodín denne a tristošesťdesiatpäť dní roku. Chcem byť pri tom, keď jej bude rásť prvý zúbok, keď urobí prvý krok a povie úplne prvé slovo. Už viac nemôžem zameškať dôležité míľníky v živote mojej jedinej a milovanej Emy.

"A ona je Ema," prehovorila som na neho a predstavila mu ju.

"Nádherné meno. Krásna a mocná Ema."

"Poznáte význam toho mena?" zháčila som sa z prekvapenia.

"Poznám význam viacerých mien. Občas sa zaoberám vecami, ktoré sa môžu zdať zbytočné. Možno kvôli tomu, že som mal príliš veľa voľného času, ale obmedzené pohybovanie sa," nesmelo sa na mňa zasmial a poškrabal sa na brade. Nechápala som, čo tou vetou myslel, ale nebudem sa ho na to pýtať.

"Aj ja poznám význam toho vášho. Prvý človek na zemi."

"Neviem, či tomu verím..."

"Čože?"

"Podľa mňa je to celé trochu potiahnuté za vlasy. Adam, Eva a žitie v raji. Jablko hriechu a vyhnanie. S jednou vecou však súhlasím, keď ľuďom poviete, aby niečo neurobili, urobia to presne preto, lebo ste im to prikázali. Stavím sa, že keby nás zavreli do velikánskeho domu s dvanástimi miestnosťami, do ktorých by sme mali slobodný prístup, ale do tej trinástej by sme mali vstup zakázaný, nedali by sme si pokoja, kým by sme ju neotvorili a nezistili, čo v nej je. My ľudia sme zvláštne tvory. Nikdy sa nevieme uspokojiť ani s tým málom, čo máme. Vždy si prajeme viac. Nikdy nám nie je nič dosť. Z istej miery sme pachltní. Ale je to v našej náture. Tak sme boli stvorení. Hoci len ťažko by sa to dalo brať ako ospravedlnenie."

"Keď niekto zacíti moc, dokáže ho to zmeniť. Zoberme si také väzenie, to dokáže aj z dobrého človeka urobiť to najpríšernejšie a najkrutejšie monštrum."