Jeho srdce ✔

Kapitola 35

Tamara

Povedať, že posledné tri mesiace neboli náročné a komplikované, by bola asi tá najbezočivejšia lož, akú by som kedy mohla povedať. Nemá cenu sa pretvarovať. Striedali sa horšie obdobia s tými dobrými. Boli tu dni, ktoré som preplakala od rána do večera. Nevedela som sa zastaviť. Jednoducho na mňa všetko doľahlo a mala som najväčšiu chuť sa na všetko vykašľať a prestať si všímať okolité veci. Potom tu boli dni, ktoré šli ľahko a bez závažností. Stále je to so mnou ako na húsenkovej dráhe. Raz hore, raz dole. Moja bolesť sa nevytratila. Už nikdy nezmizne celkovo. Ale stáva sa znesiteľnejšia. Necítim kompletnú mizériu. Dokážem sa na to pozerať s trochu inými očami. Stále nechápem, prečo mi Olivera vzali, ale pochopila som, že sa nevráti. Uvedomiť si to bolo ako prekonanie Mount Everestu. Asi tá najťažšia skúška a výzva v mojom živote. Lenže zvládla som ju. Prekonala som to a stále som tu. Keď Oliver zomrel, toto bol môj najväčší strach. Že sa bude točiť môj svet aj bez neho. Priala som si zastaviť ho a bojovala s tým, ale svet sa jednoducho zastaviť nedá. Bude sa točiť a diať neustále. Nezastaví ho jedna smrť a trápenie. Je to sebecké. Hovoríme ľuďom, že bez nich nedokážeme žiť, že keby sa im niečo stalo, neprežili by sme to, ale nič sa nám nedeje. Ideme si ďalej svojou cestou. Tak ako teraz ja. Avšak jednou vecou si môžem byť istá, nezabudnem na neho. Nedovolím si to. Nechcem to. Tvoril moju podstatu, postaral sa o rozdiel môjho maličkého sveta, keby som na neho zabudla, stala by som sa tým najhorším človekom na zemeguli. Fyzicky ani psychicky nie je možné zabudnúť na osobu, s ktorou ste strávili takmer polovicu vášho žitia. Aký význam by potom malo naše manželstvo?

Brala som si ho, pretože som si želala s ním stráviť večnosť. Chcela ho mať po svojom boku neustále. Každú sekundu šesťdesiatsekundovej minúty. Každú minútu šesťdesiatminútovej hodiny. A každú hodinu dvadsaťštyrihodinového dňa. Cnelo sa mi, keď som bola v práci a nemala ho pri sebe. Každé ráno sme sa lúčili vyše polhodiny, pretože ani jeden nebol schopný povedať tomu druhému už musím ísť, budem meškať. Boli sme na sebe závislí. Viem, že ja som na ňom bola. Opatroval a staral sa o mňa. Ale teraz viem, že nepotrebujem chlapa, aby sa o mňa postaral. A to ma desí a prekvapuje zároveň. Nebola som na teba odkázaná, Oliver. Myslela som si, že bez teba určité veci nezvládnem. Nehovorím ti to preto, aby si si myslel, že si pre mňa nič neznamenal, hovorím ti to práve pre presný opak. Mal si v mojom živote významnú úlohu. Si nenahraditeľný. Nikto sa ti už nevyrovná. Zo začiatku ma vydesilo, že vo mne prebývalo obrovské množstvo lásky, s ktorým som nemala čo robiť. Opustil si ma a ja som ju nemala komu dať. Patrila tebe. Hromadila sa každým dňom, bolo jej vo mne nadbytok. Moje vnútro bolo rozštiepené. Ale pomaličky sa zotavuje. Ostala na ňom síce rana, ale hojí sa. Prirovnala by som to k operácii, dlhé mesiace som bezvládne ležala a bojovala o cenné minúty, ale stabilizovali ma. Som na dobrej ceste k úplnému vyzdraveniu.

Stretávame sa s vtáčím cudzincom každý deň. Teda, nie úplne každý, raz za dva týždne nepríde, alebo nemôžem ja. Ale väčšinu času tu spolu sedíme a konverzujeme. Vkročil do môjho života nečakane. Ani neviem, prečo som mu navrhla tykanie. Vlastne klamem. Viem to. Je mi čudné vykať mu po piatich mesiacoch. Nesprávame sa k sebe neosobne. Preberáme zvláštne témy ako dlhoroční priatelia. Sadli sme si po intelektuálnej stránke. Považujem ho za prínosného vo svojej ceste uzdravovania. Nie som ešte pripravená otvoriť sa mu o súkromných veciach, ale aj to nejaký čas trvá. On na mňa netlačí. Nepýta sa otázky, na ktoré si neželám odpovedať. Akoby vycítil, že to nechcem. Oceňujem to. Vybafla som to na neho znezdajky. Potrebovala som to zo seba rýchlo vydať von a čakala netrpezlivo na jeho reakciu. Neviem, prečo som sa toho tak bála. Je normálne, že ľudia, ktorí sa dlhšie poznajú, si po určitom čase začnú tykať. Len asi nie som zvyknutá robiť prvý krok. Vždy som len vyčkávala, kým ho urobí niekto prvý. Niežeby som sa ho bála urobiť, len som bola príliš hrdá. Rada som sa nechala oslovovať ako prvá. Hrala som sa na dôležitú. Aj požiadanie niekoho o ospravedlnenie bolo predtým pre mňa nemysliteľná vec. Priznanie viny bolo zakázaným územím. I keď som vedela, že som urobila chybu, už len z princípu som si ju nepriznala. Trochu sa to po príchode Olivera napravilo, je zvláštne, že pri ňom som s ospravedlním problém nemala. Kajala som sa a nezamýšľala sa. Priznala vinu bez okolkov.