Jeho srdce ✔

Kapitola 12

Adam

Ak mám byť úprimný, čakal som, že sa v parku ukáže aj dnes. Nedočkavo som tam sedel a premietal si v hlave myšlienky, či si niečo neurobila. Nechápem, prečo som takýto paranoidný, ale mám o túto ženu starosť. Včera som ju prenasledoval až ku dverám jej domu, nemám šajnu o tom, či si ma všimla, snažil som sa byť v dostatočnej vzdialenosti, ale keby ma videla, ohradila by sa. Otočila. Určite by ju zaujímal dôvod môjho prenasledovania, ktorý si ani ja sám tak celkom neviem vysvetliť. Cítim ako keby zodpovednosť za to, aby som na ňu dával pozor. Keď je mimo môjho dohľadu, nemám vplyv na jej činy, ale ak by som ju videl na vlastné oči niečo si urobiť, vyčítal by som si, ak by som tomu nezabránil, bol by som za to zodpovedný. Už raz som videl vyhasínať pred mojimi očami jeden život, nechcem to zažiť znovu. Možno ma trápia výčitky svedomia, aj keď viem, že by som Dávidovi nedokázal vtedy pomôcť. A táto žena je na tom očividne zle.

Keď prišla, snažil som sa udržať kamenný výraz, pozeral sa pred seba a ani na chvíľu pohľadom nezbehol k jej smeru. Chcel som jej dopriať súkromie, je očividné, že sem chodí, aby si vyčistila myseľ, uvoľnila sa a s veľkou pravdepodobnosťou si tu želá byť sama. Viem, že som jej obsadil miesto, ale je mi tu príjemne. Neviem, kde inam by som mohol ísť. Mám tento park rád, považujem ho za svoju relaxačnú oázu pokoja. Aj vtáky s nadšením poletujú, hádžem im do prázdneho miesta zrno a očkom sa letmo pozriem na jej stranu. Utiera si slzy. Nenápadne, otáča hlavu nabok a koncom prstov si ich rýchlo stiera z tváre. Musím si zahryznúť do jazyka. Mám veľkú potrebu spýtať sa jej, čo ju trápi, čo jej leží na srdci, ale som pre ňu obyčajný cudzinec, rozhodne netúži po spovedaní. Takže len pri nej sedím a ďalej sa na ňu už nepozerám. Chcel by som jej zdvihnúť náladu, trepnúť nejaký trápny vtip, ktorý by vôbec nebol vtipný, ale neviem sa k tomu odvážiť.

Bojím sa prehovoriť na ňu. A mám taký pocit, že ona ani hovoriť nechce. Asi bude najlepšie, ak sa do jej problémov nebudem miešať. Predsa sme len dvaja ľudia, ktorí si zvolili sedieť v tom istom parku, v tom istom čase. Ak mám byť úprimný, je to trochu zvláštne, pretože k nej cítim akúsi prepojenosť, nevysvetliteľnú. Nepoznám ju, nikdy sme sa nevideli, ale niečo ma k nej ťahá. Nebola náhoda, že som sedel v tom aute, pred ktorým sa chcela zabiť. Možno je to signál od osudu, aby som sa o ňu postaral. Stretli sme sa trikrát za posledné tri dni, to musí niečo značiť. Bola by to priveľká náhoda. Alebo si znovu veci len domýšľam?

Vždy sa snažím ľudí čítať a v hlave si utváram milión scenárov. Zaujíma ma ich prejdená cesta životom, nástrahy, prekážky, šťastné momenty. To isté robím teraz s ňou. Hoci ju nepoznám, chcem ju spoznať. Ale kým ma ona neosloví ako prvá, nebudem sa jej miešať do života. V konečnom dôsledku na to ani nemám právo. Teraz by ma malo zaujímať len moje srdce. Nemal by som sa zaoberať starosťami druhých ľudí, ale je ťažké na to nemyslieť, keď ju vidím pred sebou takú zlomenú. A zatrpknutú. Videl som mnoho ľudí na pokraji ich síl, ktorí to už ďalej nedokázali zvládať. Je ľahké spadnúť do depresie a nechať sa zatiahnuť do siete jej temnoty. Môže vzniknúť z rôznych príčin, asi najčastejšie z chorobného smútku. Človek v depresii nechce prijať pomoc od vonkajších osôb, ale zároveň vnútorne o pomoc prosí. Bojí sa priznať nahlas, že je odkázaný na niekoho iného. Robí veci, aby si ľudia jeho trápenie všimli a sami došli k záveru, že je súci na záchranu. Pretože je náročné bojovať s depresiami sám.

A myslím, že presne toto je jej prípad. Ale nemôžem to povedať s istotu, nie som odborník a nemám potuchy o tom, čo jej hmýri hlavou. Nikdy s určitosťou nemôžete vedieť, čo sa odohráva v mysli toho druhého. Môžete to len hádať. Tak, ako to práve teraz robím ja. Prišiel som sem, aby som si odpočinul a relaxoval a namiesto toho ju tu teraz diagnostikujem. Bohvie, čo si o mne myslí. Myslím, že sa budeme na tejto lavičke stretávať často. Možno aj každý deň. Bude to po čase divné? Alebo menej divné? Snáď sa po čase začneme zdraviť a dáme sa do konverzácie. Alebo je tiež možné, že jeden z nás sem chodiť prestane. Chcel by som povedať, že ja to určite nebudem, ale nemôžete vedieť, čo sa stane. Zajtra mám kontrolu. Som doma tri dni a bude ma čakať prvá povinná kontrola po hospitalizácii.