Jeho srdce ✔

Kapitola 84

Adam

Trvalo mi chvíľu, kým som sa spamätal. Znelo to ako dobrý nápad. Požiadať ju o ruku s hračkárskym prsteňom a zaspomínať si tak na detské časy, lenže v tomto prípade by bola odpoveď významnejšia. Ľahkovážnosť detského mozgu sa vytratila. Aspoň z toho Tamarinho, v tom mojom prebýva neustále. Je pravda, že som to na ňu nemal len tak vybaliť, ale vážne som si myslel, že je to dobrý nápad. Vlastne jeden z tých úplne najlepších. Prajem si, aby sa stala mojou manželkou, druhou polovičkou, ženou pre večnosť. Túžil som nasadiť jej ten nevkusný prsteň na prstenník, ale zároveň mi vôbec nedochádzalo, že ona na ňom už jeden má. Obrúčku pochádzajúcu z manželstva s Oliverom. Neprekáža mi, že ju nosí aj potom, ako sme sa dali dokopy. Akceptujem to, ale pravdepodobne sa cez neho tak úplne nepriniesla. Miluje ho a ja s tým nemôžem robiť nič. Jej láska k nemu je silnejšia, ako tá ku mne. A to jej nezazlievam. Predsa ho poznala dlhšie. Milovala dlhšie. Trávila čas po jeho boku dlhšie. Nehnevám sa. Moje srdce sa zlomilo na tie najmenšie čiastočky a rozprášilo sa do ovzdušia. Bolí ma to neuveriteľne, ale nie som zlostný. Ani si nevyčítam, že som si pred ňou kľakol. Ak by som sa mohol vrátiť v čase, neodčinil by som to. Jednoducho to neľutujem. Aj keby bola odpoveď a reakcia stále rovnaká, urobil by som to znovu. Aj milionkrát, pretože aj napriek všetkému, ja sa chcem stať jej manželom. Zničil som nás? Ak niečo, tak ľutujem túto jedinú vec. Bez nej nie som schopný prežívať na tejto zemeguli. Láska k nej ma posúva a motivuje. Neviem si predstaviť, že už ju viac neuvidím, nepobozkám, neobjímem, nepohladím. Nenávidí ma za to, že som ju takto zaskočil? Na jej tvári sa objavila zmätenosť. Nebola schopná reakcie. Mrzí ma to, Tamara. Mrzí ma, že som ťa zahnal do kúta a nedal ti príležitosť prejaviť sa. Mal som to s tebou prebrať, než som ťa postavil pred hotovú vec.

Muži vždy rozhodujú o manželstve ako prví. Takmer vždy. To oni pokladajú tú otázku, ženy môžu odpovedať, ale bezmála musia neustále čakať na to, kým budeme my pripravení. Správal som sa sebecky, to, že som bol pripravený ja, ešte nemuselo automaticky znamenať, že je pripravená aj ona. Nechal som sa pohltiť detskou nostalgiou. Už raz bola mojou nevestou. Prajem si, aby sa ňou stala znovu. Mojou nádhernou nevestou, ktorej by som sľúbil svoju vernosť. Je to druhýkrát, čo som si takýmto spôsobom kľakol s prsteňom v rukách k nohám ženy. A v žiadnej z týchto situácií to nebolo intímne. Nachádzali sa tam druhí ľudia, urobil som to pred očami druhých. Avšak zatiaľ čo pri Cyntii som to plánoval niekoľko týždňov dopredu, pri Tamare to prišlo z čista jasna samo od seba. Ako keď spisovateľa napadne veľmi dobrá myšlienka a on si ju okamžite potrebuje zapísať, pretože má strach, že by ju mohol zabudnúť, alebo že by si ju už neskôr nepamätal celú. Potrebuje nájsť papier a pero čo najrýchlejšie. Aj mňa kopla múza nečakane. Videl som automat, hádzal do neho peniaze, dokým z neho nevypadol očakávaný prsteň a náhlil sa k Tamare, aby som sa mohol opýtať svoju otázku. Nepočkalo to. Cítil som, že je na to ten správny moment, vysvitlo, že nebol. Ale stalo sa. Možno sa za to budem preklínať do konca svojho života, ale skôr či neskôr by som to aj tak urobil. Požiadal by som ju o ruku, pretože ju milujem a je pre mňa tou pravou. Nikoho iného už milovať nebudem. O tom som presvedčený. Pred niekoľkými rokmi sa stala mojou prvou láskou a o niekoľko rokov nato sa stala aj tou poslednou.

Prechádzam sa zábavným parkom a bezducho prechádzam popri veselých ľudí, ktorí si sem prišli rovnako ako my s Tamarou spríjemniť svoje popoludnie. Aj my sme sem prichádzali pred niekoľkými hodinami v dobrej nálade, ale odchádzame z neho v inom psychickom rozpoložení. Neviem, či prežívam sklamanie. Sú to zmiešané druhy emócií. Najviac ma štve, že sú teraz doma samé a Tamara sa s veľkou pravdepodobnosťou trápi. To je na tom najhoršie. Svojou neuváženou otázkou som jej spôsobil trápenie, ktoré som sa zasvätil, že jej nikdy viac neprinesiem. Ale ona nie je krehký porcelán. Sama mi to povedala. Zvládne to. Verím, že sa pomeríme a udobríme. Každý máme na svojich pleciach také tie neviditeľné postavičky, ktoré nás nútia prikláňať sa na jednu alebo druhú stranu. Tá prvá sa skladá z malého červeného čerta, ktorý nám kladie do hlavy jedine zlé a negatívne myšlienky, odhovára nás od tých dobrých a vyvoláva vnútorné neistoty, ktoré nie sú napraviteľné. Ale potom sa pozriete na druhé plece a tam sa nachádza biely a čistý anjel s krídlami, ktorý vám dodáva nádej v lepšie ráno. Prehovára vás, že čas všetko napraví a že aj tie zlé chvíle sa predsa jedného dňa musia pominúť. Hovorí sa, že šťastie netrvá večne, lenže to ani mizéria. Aj tá sa musí jedného dňa skončiť. U mňa vyhrávala vždy tá druhá stránka a budem sa jej držať aj naďalej. Nedovolím tomu červenému hlasu zabiť rojka, ktorý ma posúva v kladnom premýšľaní.