Jeho srdce ✔

Kapitola 49

Tamara

Už pár dní sa snažím Em naučiť zamávať, ale až doteraz to vždy dopadlo bezúspešne. Buď moje slová úplne ignorovala, alebo sa na nich len zasmiala a robila si svoje. Teraz ale moje pohyby napodobnila a skutočne mávala rúčkou. Škoda, že som pri sebe nemala svoju kameru. Toto bol skvelý okamžik na zaznamenanie. Jej prvé mávanie pri lúčení sa. Jeden z veľkých a dôležitých krokov. Ak mám byť úprimná, ani v tomto prípade som jej reagovanie neočakávala, ale dala som tomu šancu. Povedala som si, že to budem skúšať dovtedy, dokiaľ od nej nepríde reakcia. O to väčšie je moje prekvapenie, že to prišlo v tomto momente. Keď sme sa lúčili s ním. Na druhú stranu by som však taká zaskočená byť nemala, už ho veľmi dobre pozná, je na neho naučená. Pozná a nebojí sa ho.

"Veľa šťastia pri zajtrajších skúškach, držím ti palce."

"Snáď to dopadne dobre a nevyhodia ma."

"Si v jazdení dobrý, nemáš sa čoho obávať."

"Keď to hovoríš ty, tak tomu verím," usmial sa a vyšiel z auta.

"Tak teda dobrú noc."

"Dobrú noc a krásne sny," pozdravil sa a ja som vycúvala spred ich brány.

Tá oslava mi dobre padla. Bendžiho môj darček potešil a svojho otca hnal k inštalácii tých svetielok už hneď počas oslavy. Pán Prešinský z toho nebol dvakrát nadšený. Jeho matka spomínala niečo o ďalšom synovi. Pred Bendžim teda mali ešte jedno dieťa. Videla som na stenách zavesených niekoľko fotografií, ale bolo by nevhodné sa ich na to pýtať. Stratili ho. Nedokážem si predstaviť, aká bolestivá musí byť pre matku strata vlastného dieťaťa. Teraz, keď už som matkou aj ja, viem, že to by pre mňa znamenalo posledný klinec do rakvy. Nikto by ma nedokázal dať dohromady. A vlastne ani na to vôbec nechcem myslieť. Keď som potratila, cítila som sa mizerne. Hoci som svoje deti nikdy nevidela, pretože sa mi ich nepodarilo donosiť, boli mojimi. Umreli vo mne. Pretože som im asi nevedela dať to, čo potrebovali. Trápilo ma svedomie a obviňovala som sa z ich straty. Ja som bola vinníkom. Ja som zapríčinila ich smrť. Bola som slabá a nemala v sebe to potrebné, čo matky potrebujú mať. Neviem, prečo tomu tak bolo. Odpovede sa už nikdy nedozviem. Nebolo mi to v tej dobe súdené. Možno mal so mnou osud a život iné plány.

Som vďačná, že je Em zdravá a že žije, ale nikdy mi neprestane byť ľúto, že som nemohla byť matkou troch detí. Viem, že by som každé jedno milovala rovnako a bola by som schopná za nich položiť hoc aj vlastný krk. Sú tam hore s tebou Oliver? Stretol si sa s nimi? Prišla som o vás troch. Boli ste odo mňa vzatí krutým a násilným spôsobom. Vaša strata ma zničila a roztrieštila. Dlho som sa pokúšala nájsť tie kúsky, ktoré poletovali okolo mojej osoby, ale ja som si ich nechcela prisvojiť. Rozdvojila sa moja identita. Všetko, čo som bola schopná cítiť, bola pomsta a nenávisť. Prvý mesiac po tvojej smrti som nenávidela všetko. Každá jedna vec ma rozčuľovala a prahla som po vybití zlosti. Nezaujímalo ma, kto sa stane mojím terčom, tá nevraživosť ma zaslepovala. Stálo ma veľa úsilia, aby som nevyšla von pred náš dom a na plné hrdlo všetkým ľuďom, ktorí ťa poznali aj nepoznali, vykričala, ako sa opovažujú tváriť sa, že sa nič nestalo. Akým právom sa usmievajú, zabávajú a žijú ďalej? Prečo sa svet nezastavil a neoplakával tvoju neprítomnosť spolu so mnou? Štvalo ma, že sa predo mnou všetci tvária, ako veľmi im je ľúto tvojej smrti, ale popri tom akonáhle vyšli z dverí, ďalej o tebe nepremýšľali.

Moja mizantropia prerastala. Mal som chuť trestať. Pomstiť sa. Vyvŕšiť sa. Lenže na kom? Nebol tu nikto, komu by som tvoju smrť mohla pripísať na účet. Stalo sa to nešťastne. Ty si sa v nej ocitol náhodne a nevine, keby si tou cestou prešiel o dve minúty skôr, dorazil by si do nemocnice a všetko by bolo tak, ako to v prvom rade malo byť. Ibaže slová ako keby, ak by, kiežby, sú zbytočné. Nezvrátia a na realite nič nezmenia. Neprekonala som tvoju smrť. Ani sa s ňou nezmierila, ale pochopila som, že je čas viac ju neriešiť a pohnúť sa ďalej. Dvadsaťosem rokov nie je ani náhodou vek na smrť, ešte si ani poriadne nežil. Ale tvoja smrť ma naučila vážiť si každú jednu sekundu. Nikdy nevieme s istotou, kedy nadíde náš čas. To najmenšie, čo môžeme urobiť, je žiť každý náš deň tak, ako by bol náš posledný. Čo je sakramentsky ťažké, to ti poviem. Niekedy je náročné uvedomiť si, že vo svete existuje milión doležitejších starostí, ako máme my. S nami ľuďmi je to také, neustále berieme svoje problémy ako tú najväčšiu tragédiu. Potrebovali by sme mať pri sebe nejakého Dalajlámu, ktorý by nám v takýchto časoch opakoval, ako dôležité je pozerať sa na väčší obrázok, z iného uhla, z inej perspektívy. Nahliadať na vesmír inými očami. Takáto možnosť tu ale nie je. Ostáva nám jediné, prevteliť sa do roly takého motivátora. Tú láskavosť si musíme urobiť. Prispeje len k nášmu dobru.