Jeho srdce ✔

Kapitola 81

Tamara

Uľavilo sa mi. Naozaj som dostala uzatvorenie kapitoly, o ktorej som ani netušila, že bola napísaná. Nezáležalo mi na tom, či ho ešte niekedy uvidím. Nechcela som ho vidieť ani počuť z jeho úst žiadne zbytočné ospravedlnenia. Ale to som si len nahovárala. Žila som v neistote. Nie, nebolo to ani zďaleka dostačujúce vysvetlenie, vlastne mi len povedal to, čo som aj tak dopredu predpokladala. Nebol pripravený byť mojím otcom. Mala som tú smolu, že som bola prvá v poradí. Možno keby som sa narodila o niekoľko rokov neskôr, dopadlo by to úplne inak. Podieľal by sa na mojej výchove. Zlepšil sa pre svoje deti. Keď už som nemohla dostať jeho lásku ja, dostali ju aspoň moji súrodenci. Oni vedia, aké to je vyrastať s oboma rodičmi a čo je najpodstatnejšie, prajem im to. Sú sčasti aj moja krv. Moja rodina. A ja tej rodiny naozaj nemám veľa. Aj preto som na zoznámenie sa s nimi pristúpila. Aby som ich spoznala a proste videla, ako sa im darí. Nerobím si žiadne očakávania. Ale necítim k ním nenávisť. Dokonca ani k tomu chlapovi, ktorý bol ich otcom. Ešte pred rokom by som takto racionálne nebola schopná uvažovať. Narobila by som veľkú hysterickú scénu a nepripustila si ho k telu. Všetko by som mu vyhodila pred oči a preklínala ho za to, že ma bol schopný tak bezočivo opustiť. Môj prístup sa zmenil. A najväčší podiel má na tom tento chlap, zvierajúci ma v tesnom objatí. Dokázal zmeniť moje myslenie. Ukázal mi, že veci nie sú vždy len čiernobiele. Za každým príbehom sa nachádza nejaký dôvod. Adam sa postaral o rozdiel v mojom doterajšom premýšľaní. Preniesol na mňa kúsok svojho náhľadu. Dokážem premýšľať aj s chladnou hlavou.

Neviem, či si v budúcnosti vybudujem k tomu chlapovi nejaký vzťah. Je asi nepravdepodobné, že dôjde ku zblíženiu. V súčasnej dobe si to nedokážem predstaviť. Nehnevám sa na neho, alebo povedzme to takto, zmierila som sa s tým, že ma pri sebe nechcel. Je otázne, či vyvinie toľko úsilia, aby sa ten vzťah so mnou snažil napraviť. Možno ho prejde trpezlivosť a znovu zmizne rovnako, ako pred dvadsiatimi siedmimi rokmi. Lenže v tom prípade to bude len jeho smola. Nie moja. To on prepasie ďalšie dôležité okamihy v mojom živote. Nie som zbytočná. Mám pri sebe ľudí, ktorí ma milujú. To mi dokazujú tak, že sa skutočne zaujímajú. Keď mu za to nebudem stáť, nebudem si mať čo vyčítať, pretože ja som sa zachovala poctivo. Stretla som sa s ním, vypočula si ho a neobliala ho horúcou kávou priamo do tváre. To je pre mňa úspech. Stará Tamara by sa určite rozohnila a ľudia v kaviarni by mali pekné divadlo, za ktoré si nezaplatili a dostali ho z prvého radu úplne zadarmo. Ale čo by mi taký výstup priniesol? Len by som sa obviňovala a koloval by vo mne hnev, ktorý by som si vybíjala na druhých a nevinných osobách, ktorí by za moju narastajúcu frustráciu vôbec nemohli. S takýmto prístupom, s ktorým som ubližovala bezohľadne všetkým naokolo, som skoncovala. Iní za vaše problémy nemôžu, sú ľahkým terčom na vybitie zlosti, ale stojí vám to za to? Aj oni sú len obeťou. Tou vašou. Potrebujete si nájsť ďalšiu, aby ste v tej pozícii obete už naďalej neostávali. Avšak to najlepšie a najrozumnejšie, čo môžete urobiť, je skoncovať s tou mučeníckou rolou. Nerobte zo seba obetavých baránkov. Máte moc vyhrať nad svojimi mučiteľmi. Ak im dovolíte vás premôcť, potom si z vás automaticky urobia svojich otrokov. Nebuďte nimi. Keby som do tej kaviarne neprišla, aj zo mňa by sa jeden stal. Otrok vlastného hnevu. On by ovládol moje telo a moja nadriadenosť by sa vyparila.

Spomínal, že by sa chcel vrátiť do minulosti a všetko zmeniť. Vtedy mi to doplo. Som mu podobná viac, ako som predpokladala. Až donedávna som si želala mať rovnaký stroj času, ktorý by ma po každej hlúposti vracal do bodu, kedy by som ich mohla napraviť. V tom je ten problém. S tým strojom by sme sa vrátili do minulosti, odčinili svoje hriechy a ľudia, ktorí za naše chyby pykali, by sa nikdy nedozvedeli, že sme ich spáchali. Vyzneli by sme v ich očiach dokonalo. Skutočnosť by bola však taká, že sme robili tie chyby s ľahkosťou, pretože sme vedeli, že sa kedykoľvek môžeme vrátiť a vziať ich späť. Odčiniť ich bezproblémovo. Chybovali by sme teda neuvážene a nepoučili sa z nich. Jednoduchší prístup je niekedy komplikovanejší. Síce sa skrýva za slovíčkom ľahší, ale aj ten vyžaduje dávku určitej komplikácie. Už viac netúžim po žiadnych zázračných prístrojoch. Jednoducho chápem, že sa veci musia prijímať také, aké sú. Bedákaním sa nič nezmení. Len sa zo mňa stane plačko, ktorý stále vyžaduje niečo magické na to, aby sa zo seba cítil lepšie. Povedala som mu, že mu odpúšťam. Mám čisté svedomie. Pri vyslovení toho slova som pocítila opadnúť z môjho pleca klbko nahromadeného bremena, ktoré ma zaťažovalo neviem akú dlhú dobu. Možnože sa tam nachádzalo od presne rovnakého dňa, kedy sa stratil za prahom našich dverí v diaľke. Pretože to bol. Len silueta strácajúca sa v diaľke. Nepoznaná osoba, ktorej identita je pre vás obrovskou neznámou v rovnici. Jej riešenie trvá dlho. Prísť na správne číslo je náročnejšie, ako vystúpenie na Mount Everest, pretože musíte zapájať svoj rozum. A psychické vyčerpanie je niekedy omnoho ťažšie, ako to fyzické. Bolia vás všetky tie drobnunké závity v mozgu, ste vyčerpaní, ale kým to riešenie rovnice nenájdete, nemôžete sa pohnúť ďalej. Ostávate zaseknutí v slepom bode a máte pocit, že to číslo, ktoré by tam sedelo a dávalo význam, sa už nikdy neobjaví.