Jeho srdce ✔

Kapitola 17

Tamara

Ani neviem, prečo som sa s ním pustila do reči. Prečo som reagovala na jeho slová. Dokonca som sa na neho usmiala. Úprimne usmiala. Nespomínam si, kedy naposledy som sa usmiala dobrovoľne, pretože som to tak cítila a nebolo to len ako predstieranie pre okolitých ľudí. Myslela som si, že mám usmievanie zakázané. Ako keby som sa po jeho smrti ďalej usmievať nemohla, pretože by som tým Olivera zrádzala. Aj teraz sa cítim vinne. Ale jednoducho som konala impulzívne, prišla mi tá jeho poznámka o rozmnožovaní vtákov vtipná. Bolo príjemné nerozoberať s ním osobné veci, ale konverzovať o úplnej somarine. Téma na odľahčenie, ktorá ma priviedla na iné myšlienky. Alebo lepšie povedané aspoň na tú krátku chvíľu som nemyslela vôbec. Celý čas sme preberali vtáky. Má o nich naštudované veľa, už chápem, prečo ich sem chodí kŕmiť. Počúvala som ho pozorne a nezastavovala ho vo vykladaní. A keď hodina ubehla, znovu ma odprevadil domov. Tentoraz mi jeho prítomnosť nevadila, zvykla som si na to, že domov nechodím sama.

V nemocnici som dostala údaje na osobu, ktorá získala Oliverovo srdce. Doktor Páleník mi vložil do ruky papierik s napísanou emailovou adresou, anonym.ad@gmail.com. Asi je to takto lepšie, keď nepoznám jeho meno. Potom by som si ho zadávala do prehliadača a neprestala, kým by som to osobu nevyhľadala. Takto aspoň ostanú zachované naše osobné údaje. Zatiaľ je pre mňa len neznámou osobou. Nepoznám jeho meno a priezvisko. Odhodlala som sa tam zájsť, neviem kde sa vo mne vzala toľká sila. Prekonala som sa a požiadala o údaje človeka, v ktorom bije Oliverovo živé srdce. Dúfam, že by to tak chcel aj on. Rozhodla som za nás oboch. Ale nemala som na výber. On mi už nemôže dať slovné povolenie. A ešte stále ani nie je isté, či sa tej druhej osobe ozvem. Nemusím to urobiť. Je to na mne. Keď nebudem chcieť, nikto ma do toho nebude tlačiť. Vlastne ani neviem, čo by som mu alebo jej mohla povedať. Je v našom veku? Stretla som ho už niekedy? Pevne verím, že ho nepoznám. Ale popravde, podľa mňa som sa s tou osobou nikdy bližšie nestretla. Nepoznám nikoho s chorým srdcom. Azda touto jednou vecou si môžem byť istá. Musím si to nechať v hlave uležať. Tú adresu si odložím a keď sa budem cítiť pripravená, skúsim sa jej ozvať.

Po vstupe do nášho domu vidím na chodbe zavesený kabát a topánky. Mama sa už tiež musela vrátiť s Emou z prehliadky. Keď prídem k ním do izby, práve ju uspáva v náručí a prikryje si ústa prstom, aby som nerobila hluk. Pomaly si k nej sadám na sedačku a zapozerám sa na Emu. Vyzerá ako nejaká spiaca bábika. Palček si cmúľa v ústach a oči ma zavreté. Má roztomilý gombičkový noštek a líčka asi ešte vyštípané z vonkajšieho chladného počasia. Je prekrásna. A ja ju potrebujem mať pri sebe. Došlo mi, že ona jediná mi môže pomôcť dostať sa cez túto temnú fázu, jej nevinnosť ma z nej vyslobodí. Budem konečne matka ako sa patrí. Odteraz budem žiť len pre ňu. Vezmem si ju z maminých rúk a položím si ju na plece. Jemne sa zamrví, ale neprebudila sa. Vôňa bábätiek je asi to najčistejšie, čo na tomto svete existuje. Privoniavam si k jej hlávke s jemnými tmavými vláskami a mám nutkavý pocit pritlačiť si k jej hlavičke svoj nos a nasávať jej vôňu plnými dúškami. Je to neuveriteľný pocit, ešte pred pôrodom som na jednom blogu čítala, že táto opojná vôňa je súčasťou prírody, aby sme sa do nášho bezbranného potomka okamžite zamilovali. Asi to bude pravda, ale ja by som ju milovala aj bez tejto vône. Pretože je moja a jeho. A je to najúžasnejšie, čo z nás oboch vzišlo. Je to plod našej lásky. Keď som vravela, že mi po Oliverovi okrem jeho vecí nič neostalo, tak som sa mýlila. Veď mi ostala ona. To najčistejšie stvorenie, ktoré je jeho kópiou. Má viac z neho ako zo mňa. Podobá sa mu.

"Tamarka, musíme sa porozprávať," prihovorila sa mi vážnym tónom mama sediaca oproti mne. Tento tón predznamenával, že sa mi chystá oznámiť určite nejakú nepríjemnú novinku.