Jeho srdce ✔

Kapitola 3

Tamara

Neviem, ako dlho som ležala na zemi, po týchto slovách som stratila pojem o čase. Doktor sa ma snažil upokojovať, sestričky ma dvíhali, ale ja som nič nevnímala. Z jeho viet som zachytávala len útržky. Váš manžel podľahol zraneniam... Váš manžel utrpel fraktúru lebky a mal krvácanie do mozgu... Bol na mieste mŕtvy...

Keď som ja dávala život našej dcére, jeho život vyhasínal. Už nikdy nebude mať šancu vziať si našu dcérku do rúk a držať ju v náručí. Nikdy ju nestretne. Počas nášho manželstva bolo jeho jediným cieľom narodenie spoločného dieťaťa, plánovali sme to od začiatku, vždy chcel byť otcom. Chcel, aby malo jeho dieťa to, čo on nikdy nemal. Chcel, aby malo oboch rodičov. Otca a matku. Oliverovi zomreli rodičia v detstve, nemal rodinu, ktorá by sa o neho postarala, vyrastal v detskom domove. Nikdy nezažil, aké je to mať rodičovskú lásku, to chcel vynahradiť nášmu spoločnému dieťaťu. A teraz? Čo so mnou bude teraz?

Ema bude mať len mamu. Nebude mať otca, ktorý ju bude nazývať malou princeznou a keď vyrastie, nebude tu mať veľkého hundroša, ktorý jej všetkých chlapcov zatrhne. Nebude tu mať ochranárskeho otca, ktorý jej odoženie všetkých nápadníkov. Bude mať len mňa. Ale ja jej nebudem môcť dať nikdy to, čo by jej dal Oliver. Preto sa deti rodia dvom rodičom, pretože dieťa musí mať vo svojom živote ženskú a mužskú postavu. Osobu, ku ktorej by mohol vzhliadať a zdôveriť sa jej. Už nikdy nebude nič také, ako by malo byť.

Pred hodinou, keď som bola na pôrodnej sále, myslela som si, že zažívam najhoršiu možnú bolesť, bola som si svätosväte istá, že tú bolesť nemôže žiadna iná prekonať. Nič nemôže byť predsa horšie ako dieťa tlačiace sa von vašimi genitáliami. Bolel ma celý človek, ako keby sa mi pomaly rozpadávali všetky vnútornosti a ja som sa rozpadala s nimi. Ale táto bolesť je stonásobne väčšia. Opantala mi celé telo. Som úplne meravá. Pokojne by som zažila aj sto pôrodov, len aby som sa už nemusela cítiť takto. Som bezmocná. Viem, že bez ohľadu na to, čo budem robiť, nezmení to pravú skutočnosť.

Možno v mysli stále dúfam, že sa vráti. Áno, bola to len nočná mora, z ktorej sa každú chvíľu zobudím a uvidím nad svojou posteľou sedieť môjho báječného Olivera s hnedými očami a stovatovým úsmevom. Bude držať Emu v rukách a obdivovať ju. Všetko toto bude len zlým snom, ktorý sa v skutočnosti nestal. Pretože Oliver je živý a zdravý. Nič sa mu nestalo. Nebol účastníkom žiadnej nehody, len sa zdržal v zápche a prišiel do nemocnice už keď bolo po všetkom. Už keď som mala Emu v náručí, kde sa po prvýkrát prisala na môj prsník. Všetko je presne tak, ako sme si to od začiatku môjho tehotenstva naplánovali.

Pomaly som otvárala oči, bála som sa, že sa mi tieto slová nepotvrdia, aspoň tých niekoľko minút som žila v ilúzii. Ilúzii, v ktorej z nás bola šťastná rodinka. Neviem, ako sa mi podarilo zaspať, posledná vec, ktorú si pamätám, bol Emin plač a ja ležiaca na zemi. Už som ale na posteli, cítim to, pretože som prstami nahmatala pokrývku a látku natiahnutú na matraci. Stále som neotvorila oči, držím ich pevno zovreté, okolo mňa počujem určité zvuky, niekto niečo hovorí, ale ja nie som schopná počuť ich slová. Pre mňa je to len neurčité bľabotanie, som príliš zaneprázdnená predstavovaním si svojej vymyslenej ilúzií. Ale skôr či neskôr budem musieť otvoriť oči a čeliť realite.

"Čo sa stalo?" spýtam sa, aj keď odpoveď už dávno poznám. Možno v kútiku duše stále dúfam, že to nie je ilúzia, že môj Oliver žije a každú chvíľu sa objaví v dverách.

"Tamarka, zlatko, odpadla si po doktorových slovách. Bola si hodinu v bezvedomí."

"Takže je to pravda? Oliver... Oliver je?" nemám odvahu vysloviť tie slová.