Jeho srdce ✔

Kapitola 15

Tamara

Začínalo to vo mne vrieť, aké právo si myslí, že má, keď bude rozhodovať o mojom živote? Súdiť moje rozhodnutia? Absolútne žiadne. Nielenže bol drzý a každý deň ma prenasledoval až domov, teraz mi tu bude dávať aj kázne o tom, ako neuveriteľne čistý a dokonalý život je. To ako myslí vážne? Že vraj mu záleží na ľudskom živote. A na tom mojom ešte viac. To je ale cynik. Bezočivý patetický cynik.

"Čo vy môžete vedieť o živote?"

"O živote? Zhruba nič. Stále som neprišiel na to, akým spôsobom funguje, ale cením si ho a považujem za dôležité, aby sme do smrti nezasahovali. Ľudský život je vzácny dar, ktorý by sme si nemali svojvoľne vziať, mali by sme si vážiť, že sme ho vôbec dostali. Nechajme tomu voľný priebeh, keď sa smrť sama rozhodne, že je náš čas, až vtedy sa jej podvoľme. Do tej doby by sme mali bojovať. Nie je tu žiadny boj, ktorý sa prekonáva ľahko, koniec koncov nič v živote nie je ľahké, ale musíme sa prekážkam postaviť zoči-voči, nemôžeme to vzdať pri prvom neúspechu. Život na nás bude hádzať nástrahy vždy, je len na nás, ako sa s nimi vysporiadame. Musíme sa postaviť a kráčať ďalej. Nemôžeme sa nimi nechať zlomiť. Sú tu preto, aby nás naučili dôležité lekcie, z každej jednej zlej veci sa vždy niečo naučíme. Ak by všetko fungovalo bezproblémovo, aký zmysel by to potom malo? Nevážili by sme si to, čo máme, brali by sme všetko za samozrejmosť. Život je..."

"Neopovážte sa vysloviť tú vetu! Zakazujem vám hovoriť ju v mojej prítomnosti. Keby bol život tak sakramentsky krásny ako sa o tom píše v tých nekonečných trápnych citátoch, ktoré nie sú ničím, ako len obyčajným vymývaním mozgu, nebolo by v ňom toľko trápenia. Nezomierali by dennodenne nevinní ľudia, rodičia by netratili svoje deti, manželky manželov, nevládol by hladomor, všetko by bolo rozprávkové a všetci by sme sa na seba pekne usmievali a zdravili sa. Život sa len tvári ako dar. Je to len prezlečené utrpenie, ktoré na vás hádže starosti a testuje, dokedy to ešte budete schopní vydržať. Vždy vás zasiahne v tú najnevhodnejšiu a najneočakávanejšiu chvíľu. Je nevyspytateľný a miestami až krutý. Máme ho žiť akože podľa vlastného uváženia a predstáv, ale ako sa dá, došľaka, žiť si niečo podľa seba, keď do toho vždy vplývajú aj vonkajšie elementy? Kto za blázna vôbec vymyslel vetu - Každý si je strojcom svojho šťastia? Pretože ona rozhodne neodzrkadľuje realitu. A vy sa mi tu teraz snažíte nahovoriť, aby som si toto svoje utrpenie vážila? Nie. Nemám chuť predstierať, že je všetko rozprávkovo krásne a áno, chcela som sa zabiť. Istým spôsobom tu stále nechcem byť, ale to, milý pán, nie je vaša starosť. Ja rozhodujem sama o sebe. Keby sa chcem zabiť, urobím to hocikedy a nepotrebovala by som na to vaše povolenie."

"Nepotrebujete moje povolenie. Dokonca ma ani vôbec nemusíte počúvať. Ja vám len hovorím, čo život znamená pre mňa. Prešiel som si určitou cestou, bol v podobnom psychickom rozpoložení, viem, aké to je, keď už ďalej človek nemá chuť žiť. Nevidí východisko a jediným jeho riešením je smrť. Lenže nie je to také ľahké. Viete, čo ma od samovraždy vždy odradilo? Tá nevedomosť toho, čo sa s nami na druhej strane bude diať. Kde vlastne všetky tie mŕtve telá putujú? Ostáva im ich živá podoba, alebo sú z nich ďalej len transparentné duše? Pretože bez ohľadu na to, akým krutým a neúprosným život môže byť, poznáme ho z vlastnej skúsenosti, o smrti nemáme žiadne zistené informácie. Nikto nám nemôže presne povedať, aké to s ním bolo, keď prestal existovať. Pretože smrť je trvalá. Nedá sa zvrátiť. Síce sme zaznamenali gigantický technologický pokrok v oblasti všeličoho, stále nemôžeme s určitosťou vyvrátiť ale ani potvrdiť, čo sa deje s niekým, kto zomrel. Tí ľudia nás o svojom ďalšom stave informovať nemôžu. Jediná vec, ktorú v živote nemáme, je čas. Plynie rýchlo a nezastavuje sa. Viem, že práve teraz možno nevidíte žiadne iné východisko a nechcem, aby ste si mysleli, že vás o niečom presviedčam, ale záleží mi na tom, aby ste si premysleli svoje počiny. Verím, že tu máte niekoho, kto vás má veľmi rád a vaša smrť by ho zasiahla a bolela. Pretože naše činy majú vždy vplyv na ľudí pohybujúcich sa v našej sfére. Hoci si myslíme, že sme na tomto svete sami, ostane tu po nás vždy niekto, komu budeme chýbať. Preto som si povedal, že na vás dám pozor. Aspoň v túto jednu hodinu nášho spoločného posedenia vás mám na starosti. Ako raz jeden múdry človek povedal, "Ak môžeš, pomôž druhým." Prepáčte, ak som vás vystrašil a necítili ste sa bezpečne, to vôbec nebolo mojím úmyslom, len som sa chcel naozaj ubezpečiť, že domov dôjdete v poriadku. Je mi to skutočne ľúto."