Jeho srdce ✔

Kapitola 53

Tamara

Pozval ma práve teraz na svadbu? Je rovnako nervózny, ako včera v aute. Takže ja som bola tým rozhodnutím, do ktorého sa bál pustiť? A ja hlupaňa som ho ešte nabádala, aby do toho šiel. Čo mu mám povedať, aby som mu neublížila a zároveň nevyznela prihrubo? Keď to ale odmietnem, bude smutný tak či tak. Odkiaľ ho vôbec napadlo, aby pozval práve mňa? Čaká na moju odpoveď, ktorej sa ja nedokážem zhostiť. Ale prečo by som s ním nemohla ísť? Išli by sme tam len ako kamaráti. Bola by som jeho morálnou podporou. I keď by sa dalo polemizovať o tom, kto je oporou pre koho. Skôr by som povedala, že on je tou mojou. Pomohol mi vo väčšom množstve prípadov, ako ja jemu.

"Keď len jedného, tak nemôžem ísť," vydala som zo seba.

"Čože?" zháčil sa a moju narážku nepochopil.

"Sme dve, keď chceš, aby som išla s tebou, musíš pozvať aj Em. Sme dvojité balenie, po kuse sme nedostupné."

"Ale jasné. Bral som to tak nejak automaticky. Je samozrejmé, že chcem, aby tam s nami bola aj Ema."

"Potom sa pozvanie prijíma," odpovedala som s úsmevom na tvári a jeho oči div nevyskočili z jamôk. Ako keby očakával, že mu ihneď odpoviem nie. Bol dopredu zmierený s porážkou, ale predsa sa opýtal. To znamená, že aspoň trošičku veril, že by som mohla odpovedať áno. Potešil sa. Usmieva sa od ucha k uchu a má na tvári ten nesmelý výraz.

Občas mi pripomína malého chlapčeka, ktorý sa dokáže tešiť z tých najdrobnejších maličkostí. Je to ako s tými chudobnými deťmi, vážia si najobyčajnejšie veci viac, ako bohaté tie najdrahšie. Adam je skromný. Musím priznať, je tak trochu príjemné vidieť, že niekoho naša prítomnosť tak teší. Záleží mu na nás. Sme pre neho dôležité. Teda myslím si to. Je to zvláštne, pretože aj mne záleží na ňom. Obľúbila som si jeho slová a vlastne aj jeho osobnosť. Niekoho takéhoto som vo svojom živote potrebovala. Obzvlášť po Oliverovej smrti. Naučil ma, že skutočné priateľstvo sa nemusí vyvíjať roky. Ani sa s tou druhou osobou nemusíte poznať odmalička. Stačí, že si rozumiete a trávite so sebou radi čas. Máme sa o čom rozprávať. Ešte ani raz nenastalo medzi nami hrobové ticho, pretože by sme obaja nenachádzali slová. Okruh tém je nekonečný a nikdy sa nevyčerpá. Má názor fakt na všetko. Práve preto sa s ním nenudím. Možno je tak trochu intelektuál a pre niekoho by takéto trávenie času bolo nudné, ale mňa to napĺňa. Uzdravuje moju ubolenú dušu. Zahája ju. Nie som tak úplne stotožnená s tým, že ho budem doprevádzať na nejakú svadbu jeho kamaráta, kde budú ľudia, ktorých som v živote nevidela, ale on tam bude so mnou. Keď si tam želá našu prítomnosť, splním mu jeho prianie. Nie je to tak, že by ma žiadal, aby som si zobrala rovno jeho. Veď tam len budem sedieť pri ňom a nebudem sa musieť socializovať s každým zúčastneným. Neviem, či som na takéto masové zoznamovanie pripravená, ale ak aj nie, aspoň budem čeliť ďalšiemu strachu.

Hrať sa na silnú a byť silná, to sú dve kompletne odlišné veci. Tá prvá je len obyčajné predstieranie, maska a divadlo pre ostatných, ktorých sa snažím presvedčiť, že som na dobrej ceste. Avšak prekonávanie svojich obáv, strachu a fobií, je prvým krokom k bytiu silnej. Človek sa nestane statočným zo dňa na deň. Musí si prejsť rôznymi skúškami a výzvami, aby sa dostal do toho bodu, v ktorom sa viac nebojí čeliť všetkým tým nástrahám a prekážkam. Alebo povedzme to takto, niežeby sa nebál, on z nich má strach neustále, ale odhodlá sa k ním. Aby zmaril ten hnusný pocit vo svojom vnútri, ktorý mu dlávi vnútornosti a zabraňuje v prirodzenom dýchaní. Má v krku hrču, ktorá sa pri každom jednom výdychu posúva hlbšie a dych sa stáva zachrípnutým. Neznie zdravo. Takýto vplyv mal strach na mňa. Vždy mi predhadzuje tie isté, rovnaké pocity. Obmedzuje ma. A ja sa už viac obmedzovať nechcem. Želám si nad ním zvíťaziť a hrdo mu šplechnúť do tváre, že ja som pánom svojho tela. Nie on. On už ďalej nemôže kontrolovať každý jeden môj pohyb. Do tejto chvíle ma sprevádzal všade, kam som sa pohla. Strach z jazdenia, strach z opustenia, strach z ublíženia. Stále a všade len ten ničomný a márnivý strach. Nehovorím, že sa už nikdy nebudem ničoho báť, ale aspoň pre tento moment chcem pociťovať, že som ho prekabátila. Pôjdem s ním na tú svadbu a budem bojovať so svojimi obavami. Je príhodné zvaľovať na ne všetku vinu. Občas však musíme za svoje skutky prevziať zodpovednosť.