Jeho srdce ✔

Kapitola 47

Tamara

Za volantom svojho maličkého Volkswagenu som nesedela už vyše roka. Prestala som jazdiť ešte pred pôrodom. Prináša mi nesmierne veľa spomienok. Kupoval mi ho on. Pamätám si, že raz po mňa prišiel do práce a odviezol ma do najbližšej predajni aut a spýtal sa ma, ktoré sa mi páči najviac. Nič netušiaca som sa prechádzala uličkami, myslela som si, že sme si to tu len prišli pozrieť, ani ma v tej chvíli nenapadlo, že na ktoré auto ukážem, to mi bude odhodlaný kúpiť. Môj zrak zastal pri malom mentolovom chrobákovi. Nikdy som nebola fanúšičkou veľkých aut, možno to vyznie hlúpo, ale tak nejak som si predstavovala, že sú omnoho náročnejšie na ovládanie. Toto bolo drobnučké, s takým tým retro nádychom a rozhodne vyčnievalo z davu. Upútalo moju pozornosť na prvý pohľad. Keď som na neho ukázala, Oliver sa lišiacky usmial a len okrajovo dodal dobre, tak toto berieme. Presviedčala som ho, že nemôžem ani náhodou dovoliť, aby mi to auto kúpil z vlastných peňazí, lenže on sa nenechal odbiť. Zašiel za predajcom, podpísal potrebné papiere a ešte v ten deň sme na ňom dorazili domov. Keď si niečo zaumienil, neodstúpil od toho. Bol tvrdohlavý ako mulica, ale predovšetkým mi vždy spĺňal všetky priania. Akokoľvek veľké či malé boli, hovoril, že jeho životným poslaním je splniť všetko, čo mi vidí na očiach.

Zamilovala som si toto auto. Za tie štyri roky nebolo ani len raz v oprave, vždy ma poslúchalo a odnieslo tam, kam som potrebovala. A doteraz bolo len tak zaparkované v garáži. Ani na krok som sa k nemu nepriblížila. V tomto momente v ňom znovu sedím. Nie sama, ale s Adamom. Zaprisahala som sa, že už nikdy nechcem stráviť čo i len sekundu v tomto prostriedku, ktorý spôsobil smrť môjho manžela. Sama si nedokážem vysvetliť, kde som v seba nabrala potrebné sebazaprenie na vycúvanie z nášho dvoru. Pravdupovediac som očakávala, že som jazdiť zabudla. Ide mi to však aj napriek dlhšej odmlke. Pravdepodobne to bude rovnaké ako s bicyklovaním, ani to sa nedá zabudnúť. Maximálne tak môžeme vyjsť z cviku, ale po dlhšom krúžení sa do toho dostaneme a ide nám to ako za starých čias. Je zvláštny pocit znovu kontrolovať rýchlosti, brzdiť, pridávať a uberať plyn, pozerať sa na cestu pred sebou a zároveň dávať pozor na značky. Nie som si istá tým, či mi tento pocit chýbal. A je pre mňa náročné sústrediť sa na všetky tieto vymenované položky, keď mi po rozume behá len Oliver. Tamara, musíš sa dať dokopy. Keď už si sa na toto podujala, dotiahneš to do konca. Nemôžeš neustále robiť veci len tak napol, pre tvoju regeneráciu je potrebné dokončenie. Ak sa budeš neustále vzdávať, začínanie od nuly sa stane ťažším a ťažším.

"A kde je vlastne Ema?" prerušil ticho, keď sme zastali na odľahlej čistinke.

"Nechala som ju doma s mamou."

"Naozaj to nemusíš robiť, len márnim tvojím časom. Ešte stále môžeš vycúvať," otočil sa smerom ku mne.

"O nič ma neoberáš, ak si dobre spomínam, sama som sa ponúkla, nútil si ma snáď do niečoho?"

"To nie, ale predsa by si určite svoj čas trávila so svojou dcérou, ako s beznádejným potenciálnym vodičom auta."

"To nechaj na mňa," uškrnula som sa a odopla si pás.

"Dobre, prepáč. Nebudem spochybňovať tvoje rozhodnutia."

"No že ti trvalo si to uvedomiť. A teraz pekne vystúp a presadni si. Vaša vyúka sa začína, mladý pán," vystúpila som von a podržala mu dvere.

"Ďakujem," prešiel okolo auta a poslušne si sadol za volant. Videla som na ňom, že je akýsi nesvoj. Moje auto asi nie je najpohodlnejšie pre niekoho, kto meria dva metre, chudák je skrčený a celý poskladaný. Nad tým som vôbec neuvažovala. Ale keď si trochu posunie sedadlo, myslím, že by to pre neho mohlo byť príjemnejšie.