Jeho srdce ✔

Kapitola 36

Adam

Je smiešne, že som bol nervózny už len z toho, že mi dovolila pomôcť jej s kočíkom. Snažil som sa s ním manipulovať opatrne, ako keby to ani nebol neživý predmet, pretože by som na ňom svojimi veľkými rukami nechcel nič pokaziť. Zdal sa mi ako ten pre bábiky. Čo je komické vzhľadom na fakt, že sa používa a predáva pre deti v normálnej životnej veľkosti. Zvykol som kočíkovať Bendžiho, takže v tom už mám určitú prax, ale za tých deväť rokov sa veľa zmenilo na statike. Moderné kočíky sú komplikovanejšie. Keď nad tým tak premýšľam, takmer všetko okolo nás je komplikovanejšie a ťažšie na manipuláciu. S týmito proste len nemám prax. Musel som vyzerať ako totálna lemra, keď som si nevedel dať rady ani s takou jednoduchou vecou akou je nastaviteľnosť rúčky. Ale pristúpila ku mne a ochotne mi pomohla. Keď pri nej stojím tak blízko, srdce sa mi silnejšie rozbúcha. Cítiť ho počuť až niekde v ušiach. Má na mňa stále rovnaký efekt. Zaujímalo by ma, či si to aj všimla. Ale podľa mňa nie, nie som až taký priehľadný. Aspoň si to myslím. A pre vlastné bezpečie dúfam, že si to ani nevšimne, keďže sám tomu nerozumiem. Nedokážem si vysvetliť svoje správanie v jej prítomnosti.

Keď sa vrátim domov, ihneď si vyťukám odtrhnuté číslo a zavolám naň. Ozve sa mi hrubší chlap chlapa, z ktorého slov sa dozviem, že sa jedná o obchod s komiksami, ktorý sa bude nanovo otvárať. Predtým tam zvyklo byť klenotníctvo, ale majiteľ skrachoval, tak sa rozhodli využiť priestory a urobiť z nich raj pre všetkých milovníkov komiksov. To znie ako vysnívaná práca. Dobre, tak nie celkom vysnívaná, ale ja som na komiksoch závislý a pracovať na mieste, ktorého veci milujete, znie celkom lákavo. Prezradil mi, že som zatiaľ len tretím uchádzačom a že sa mám zajtra ráno zastaviť. Mohlo by to vyjsť. Snáď sa na mňa usmeje šťastie a podarí sa mi zamestnať. Mám z toho dobrý pocit. Dnes ráno som bol skleslý a opúšťala ma nádej, ale neviem byť dlho pesimistický. Pozerám sa dopredu. Ak to nevyjde, bude tu ešte ďalších pár príležitostí, nie? Veď predsa neexistuje len jedna práca. Máme na výber. Raz to musí klapnúť. Keď niekto chce, prácu si nájde. Isteže to nie je jednoduchý proces, ale občas treba za veci bojovať. Vzdať sa pri prvom nezdare nie je správny prístup. To by sme potom všetci boli nezamestnaní a nešťastní. Svet tak nefunguje. Nie je tu na neho presný návod, ale určite ani nemôžeme za každou vetou s negatívnym podtónom sklápať hlavu. Kritika nie je príjemná, radi by sme neustále počúvali slová chvály, ale niekedy taká konštruktívna kritika nie je na zahodenie. Pomôže vám uvedomiť si, kde robíte chyby. Dáva vám príležitosť opraviť ich.

Niekedy môže vyznieť hrubo. Párkrát môže byť aj neoprávnená, ale vo väčšine času nám dokáže pomôcť. Ale uznávam, nikto nemá rád, keď sa mu predhadzujú na oči jeho nevydarené výsledky. Ani ja som sa necítil príjemne, keď som na všetkých tých pohovorov musel počúvať a prizerať sa na to prekvapenie v očiach zamestnávateľov, keď študovali môj životopis. Niektorí boli až zhrození. Mali pravdu. Právom sa na to tak pozerali. Mohol som sa zamestnať už skôr, ale bál som sa. Mal som obavy z toho, že neuspejem. Že ma všetci budú vidieť ľútostivými očami. Bol som slabý. S tým je už koniec. Nevzdám sa a budem bojovať za svoj cieľ. Je mi jedno, aká to bude práca, na začiatok sa uspokojím s tým, čo príde. Nemôžem byť vyberavý. To si nemôžem dovoliť, ak chcem niečo dosiahnuť.

"Adamko, zlatko, už som doma," kričala z kuchyne mama.

"Vitaj," podišiel som k nej a pobozkal ju na líce.

"Tak čo, ako dopadol ten pohovor?" s očakávaním si zastala ku kuchynskej linke a začala vykladať potraviny z tašky.

"Ako všetky predchádzajúce, nemám dostatok skúseností..." postavil som sa k nej a pomáhal jej s vykladaním.