Jeho srdce ✔

Kapitola 14

Adam

Aj keď mi doktor povedal, aby som si nerobil nádeje, v kútiku duše som dúfal, že rodina môjho darcu pristúpi na stretnutie. Potrebujem sa s nimi zoznámiť. Alebo len s ňou či ním. Táto nevedomosť nie je príjemná, sám neviem, prečo po tom tak veľmi túžim, ale považujem za dôležité spoznať osobu, ktorá mi zachránila život. Rodina tejto osoby mi bude vedieť najlepšie podať informácie z prvej ruky. Ale na druhú stranu budem chápať, ak sa rozhodnú ma nekontaktovať. Pre každého by bolo ťažké stretnúť sa s osobou, v ktorej hrudi bije srdce ich blízkeho človeka. Asi som sebecký, keď som túto otázku len tak vybafol na svojho doktora. Priviedol som ho do nepríjemnej situácie, nemám právo sa pýtať takéto otázky, ale musel som to skúsiť. Za spýtanie som nič nedal. Trápia ma výčitky. A ešte k tomu sú tu aj tie nočné mory, v ktorých počujem ženský plač. Patrilo moje srdce žene? Trpela predtým, ako zomrela? Alebo svoju smrť vôbec nečakala? Je tu toľko otázok a toľko málo odpovedí. Nechcel som sa sústrediť na tieto veci, povedal som si, že ich potlačím a nebudem sa zaujímať o to, koho srdce to vlastne je, ale som ten typ človeka, ktorý veci nedokáže nechať len tak. Dobiedza a dobiedza, kým na niečo nepríde.

Chcel by som sa dozvedieť, aká tá osoba bola. Či bol optimistický alebo pesimistický, v čo veril, bol samotár alebo sa radšej obklopoval ľuďmi? Mali sme niečo spoločné? Teda okrem toho, že sme mali rovnakú krvnú skupinu. Možno nás spájala len táto jedna vec. Že sme obaja patrili do tej jedno percentnej skupiny. A možno sme bývali v rovnakom meste. Toto jediné viem povedať s istotou. Kebyže býva niekde inde, nebolo by možné srdce tak rýchlo pripraviť na transplantáciu. Ostatné veci môžem len hádať a domýšľať. To mi ide koniec koncov najlepšie. Ale je ťažko analyzovať osobu, o ktorej nič neviete. Nemám o nej žiadne informácie a toto srdce mi ich nepodá tiež. Ostáva mi len veriť, že to vyjde. Nechal som doktorovi svoju emailovú adresu, ak by sa daná osoba nechcela kontaktovať telefonicky, elektronická komunikácia bude pre ňu asi jednoduchšia.

"Spýtal som sa doktora, či by som sa nemohol stretnúť s rodinou svojho darcu," vyhlásil som v aute na ceste domov. V spätnom zrkadle som videl mamin zháčený výraz, pri ktorom mala nadvihnuté obočie a zmätený pohľad.

"Čože? A on na to pristúpil?" prihlásil sa o slovo otec, ale neodtrhol pohľad od volantu.

"Povedal, že mi nič nesľubuje, ale že sa pokúsi skontaktovať s jeho rodinou."

"A načo to vlastne bude dobré?" spýtala sa mama, pričom zháčený výraz sa zmenil na utrápený.

"Pretože sa s nimi potrebujem stretnúť. Túžim o svojom darcovi vedieť niečo viac, ako len to, že musel kvôli mne zomrieť. Chcem spoznať jeho rodinu a zistiť, aký ten človek bol. Uľaví to môjmu svedomiu. Už som vám vravel o svojich nočných morách, podľa mňa súvisia s tou nevedomosťou. Aj moje podvedomie pracuje a dáva mi vedieť, že je dôležité sa s nimi skontaktovať."

"Aj my by sme si želali poďakovať sa im. Tá osoba ti zachránila život, poďakovanie je to najmenšie, čo v tejto chvíli môžeme urobiť."

"Je to na nich, ak pristúpia na stretnutie, s radosťou to prijmem. Avšak nie je to v mojich rukách, teraz je to už len na jeho rodine. Možno aj im sa trochu uľaví, keď sa dozvedia, že srdce ich milovaného stále žije v tele iného človeka."

Otec po večeri odišiel na kamióne naspäť do Švajčiarska. Zarába pekné peniaze, ale je mi ľúto, že väčšinu času strávi na cestách. Takmer vôbec s nami nie je. Neviem, či by som dokázal žiť takým spôsobom života. Byť celý život na cestách. Asi v sebe nemám potrebného dobrodruha. Mám rád naše mesto. Aj keď je občas až príliš rušné a uponáhľané. Netuším, či by som si na bývanie vybral nejakú inú destináciu. Nikdy som o tom ani nepremýšľal. A viem, že môj otec z toľkého cestovania nie je tiež nadšený. Robí to pre mňa. Výdavky za lieky sú veľké. Niečo síce preplatí poisťovňa, ale aj tak to nestačí. Hlavne kvôli tomuto sa chcem čím skôr zamestnať, aby som už nebol odkázaný na ich peniaze. Nechcem už viac svojich rodičov ožobračovať. Som dospelý chlap, povinnosť živiť ma im už dávno padla. Oni to robia vďačne, ale ja sa stále cítim ako bremeno. Pretože ním som. Jedno zaťažujúce a ku nohám ťahajúce bremeno. Ako keby som bol skala, ktorá ich ťahá každým krokom nižšie. Dúfam, že už čoskoro sa všetko zmení.