Jeho srdce ✔

Kapitola 7

O mesiac neskôr

Tamara

Stratila som úplne pojem o čase. Od toho dňa na cintoríne som sa uzavrela v našom dome a nevychádzala z neho. Bolo to moje osobné domácke vezenie, do ktorého som sa zavrela dobrovoľne. Alebo vlastne dobrovoľne nasilu, dá sa to poňať z rôznych uhlov. Netušila som, čo za dátum to dnes svieti v kalendári, ani či sa blížime ku koncu týždňa. Menenie dní som vnímala len skrz okien, keďže našťastie, na oblohe sa stále menilo slnko s mesiacom. Svet sa kvôli môjmu žiaľu nezastavil. Ľudia aj naďalej pokojne žili svoje životy, ako keby sa nič nestalo. A to ma na tom štvalo zo všetkého najviac. Ako ľahké je zabudnúť na človeka. Ako ľahko sa môže vytratiť zo zemského povrchu a nepadne o ňom viac už ani zmienka. Jasné, susedia mi prejavovali svoje úprimné sústrasti, ale čo to na realite zmenilo? Tieto dva slová sú zbytočné a najradšej by som im to vykričala do tváre hneď, ako sa opovážia mi ich povedať, ale viem, že oni za to nemôžu. Nehnevám sa na nich. Okolití ľudia nie sú zdrojom môjho hnevu, len si hľadám zámienku, aby som mohla vybuchnúť.

Dozvedela som sa, že vodič kamiónu to prežil. Človek, ktorý zavinil nehodu, pri ktorej môj manžel umrel, je stále nažive. Keď som sa to dopočula, chcela som ho ísť vlastnoručne zabiť. Potrebovala som pomstu. Určitým spôsobom ju potrebujem stále. Chcem, aby za to pykal. Ale v konečnom dôsledku, nebola to ani jeho chyba. Zlyhali mu brzdy. A je v umelom spánku. Je možné, že to neprežije ani on. Neviem, či budem niekedy ešte schopná sadnúť si za volant. Nie preto, že by som sa bála, že sa mi môže stať rovnaká vec, ale kvôli tomu, že tento automobilový prostriedok, ktorý má slúžiť na ľahšiu prepravu ľudí, na zľahčenie života, sa stal smrteľným prostriedkom. Zabil ho. Autá sú niekedy ako zbrane, každý jeden deň sa na cestách deje neuveriteľne veľký počet nehôd, pri ktorom vyhasínajú ľudské životy úplne zbytočne, bezdôvodne, neoprávnene.

Oliver bol zdravý, nikdy nemal žiadne zdravotné problémy, dokonca si ani nepamätám, kedy mal naposledy chrípku. Mal vynikajúcu imunitu. Zdravo sa stravoval, behával, nefajčil, pil možno len dvakrát do roka, ale nikdy sa neopil do nemoty. A predsa ani to nezabránilo tomu, aby nepodľahol zraneniam. Žil ukážkovým spôsobom života, ale aj tak mu to nepomohlo. Takže je úplne jedno, či sa o seba staráme alebo nie, náš život je krehký a môžeme o neho prísť kedykoľvek. V každej minúte. A ja sa modlím, aby to moje srdce neunieslo a puklo. Želám si, aby sa toto moje trápenie konečne skončilo. Mám tohto života plné zuby. Neviem, čím som si zaslúžila takýto údel. Sú ľudia, ktorí majú povolené žiť šťastne a potom tí, ktorí sú vystavovaným skúškam, ktoré testujú, koľko toho ešte sú schopní zvládnuť. Niekto tam hore im stále nakladá a skúša, dokedy toho už budú mať dosť. Ja s určitosťou patrím do tej druhej skupiny.

Otec nás opustil, keď som asi mala dva roky. Nepamätám si na neho. Nemám na neho žiadnu spomienku, v detstve som sa mnohokrát zamýšľala nad tým, prečo od nás odišiel. Či som bola ja tým dôvodom, pre ktorý sa nás rozhodol opustiť. Bolo mi čudné, že dievčatá v škôlke majú svojich ockov, ktorí ich každé poobedie chodia vyzdvihovať, ale pre mňa vždy chodievala len mama. Ale neviem, či mi chýbal. Možno ak by som ho spoznala a on by odišiel, keby som už bola väčšia, vtedy by som to znášala ťažšie, takto som sa zmierila s tým, že mám len jedného rodiča. Mama sa mi snažila nahrádzať obe rodičovské figúry, ale ja som v skutočnosti potrebovala len ju.

Asi som sa jej párkrát spýtala, čo sa stalo s mojím otcom, či som ho vôbec niekedy mala a nikdy som od nej nedostala konkrétnu odpoveď. Len mi odpovedala, ocko odišiel ďaleko, ocko mal veľmi dôležitú úlohu, ale miluje ťa... Až keď som bola staršia, povedala mi, čo sa skutočne stalo. Mamino tehotenstvo nebolo v pláne, od začiatku sa k tomu staval veľmi negatívne, vravel, že nie je pripravený byť otcom, že je na to ešte priskoro. Zvládol to s nami dva roky, počas ktorých sa o mňa aj tak nestaral a nevenoval sa mi, pravdepodobne naozaj nebol pripravený. Niektorí chlapi nemajú v génoch to potrebné na to, aby sa stali otcami. Pretože, ak ste niekomu darovali život a splodili ho, to ešte automaticky neznamená, že ste aj jeho otcom.