Jeho srdce ✔

Kapitola 92

Adam

Vidím ho. Pozerám sa na neho. Na svojho syna a nemôžem uveriť tomu, že vzišiel z nás. Splodili sme ho my s Tamarou a je... dokonalý. Nič dokonalejšie na tomto svete neobjavíte, to vám zaručujem. Nič cennejšie sa neobjaví. Má nádherné úzke pery, plné líčka a noštek taký maličký, že vám hlava zachádza, ako je cez neho vôbec možné prijímať kyslík. Ručičky ma pri tvári a je nezvyčajne pokojný. Očné viečka ma privreté a okolo nich sú jemnučké žilky, ktoré mu presvitajú cez hebkú pokožku. Jeho hlavička je taká drobná, že by sa mi zmestila do dlane a na nej sa nachádzajú nepatrné blond vlásky, ktoré sú tenučké ako slama. Zdedil po mne farbu vlasov. Mrzí ma, že som nemohol byť aj pri Eminom pôrode a vidieť ju hneď po narodení, ale ani z jej života som príliš veľa nepremeškal. Nemilujem Olivera viac, ako Emu. Nebudem robiť rozdiely, pretože obaja sú moje úžasné deti, pre ktoré by som bol schopný urobiť všetko. Nemal by som zábrany pred ničím. Dvadsaťsedemročný Adam Deák bol na smrteľnej posteli, lúčil sa so životom a prijímal porážku, ktorú mu udeľovalo choré srdce a dlhé roky strávené bezvýsledne na čakacej listine. Ani sa mu nesnívalo, že o necelé tri roky sa bude opäť nachádzať v nemocnici, ale tentoraz na úplne inom oddelení. Na oddelení, o ktorom ani nepremýšľal, pretože si myslel, že sa svojich detí nedožije. Prial si ich mať, avšak vždy boli len predmetom nesplnených prianí. Preto nemôžem uveriť tomu, že tu dnes stojím a mám pri sebe lásku svojho života, ktorá priviedla na tento svet našich malých človiečikov. Rodičovská láska je špeciálny druh a je najväčšia zo všetkých. Trvá večnosť. Až za hrob. Oni dvaja sú moja budúcnosť. Keď som sa pri prízraku smrti obával toho, či si na mňa ľudia budú pamätať, dnes som dostal odpoveď. Sú mojím odkazom. Najväčším triumfom v celej mojej odžitej existencii. Život nie je prechádzka ružovým sadom, ale po prejdení kostrbatej cesty je možné dostať sa k tomu ružovému sadu. Nič nie je stratené. Aj nereálne veci sa môžu stať reálnymi, ak o ne budete bojovať a nestratíte vieru.

Rozhodli sme sa pre meno Oliver. Zachránil mi život, chceli sme si takýmto spôsobom uctiť jeho pamiatku, pretože pravdou je, že on už navždy bude tvoriť neodbytnú súčasť našich životov. Význam tohto mena je, že sa nikdy nezastaví v tom, aby dosiahol svoj cieľ a splnil si svoje sny. V skutočnosti sme nad výberom mena dlho nepremýšľali, napadlo nás oboch naraz. Myslel som si, že bude pre Tamaru náročné oslovovať nášho syna menom jej zosnulého manžela, ale ubezpečila ma, že si to praje rovnako. Viem, ako veľmi ho milovala a čo pre ňu znamenal, síce už medzi nami nie je a dnes je mojou snúbenicou, v jej srdci bude mať už navždy priestor. A to je správne rozhodnutie. Nechcem, aby kvôli mne na neho zabudla. Patrí do jej minulosti, ale to ešte neznamená, že sa musí správať, akoby tu predo mnou nebol. Beriem ho na vedomie a vážim si ho ako muža. Nepochybujem, že na ňu dáva aj zhora neustále pozor. Náš syn bude niesť na jeho počesť meno Oliver a Tamara navrhla, aby jeho druhým menom bolo Ján, čo je aj moje druhé meno. Má niečo z nás oboch. Z dvoch dôležitých mužov v jej živote.

Vidieť Tamaru v tých bolestiach na pôrodnej sále ma zaživa zožieralo. Snažil som sa jej nejako pomôcť, byť aspoň trochu nápomocný, ale videl som, že nech robím čo robím, úľavu jej neprinášam. Je nesmierne statočná, ale čo sa divím, však? Po tom všetkom, čím si už prešla, by ma jej sila zaskočiť nemala, lenže ona ma dostáva do kolien dennodenne. Nonstop. Nepretržite. Obdivujem ju nekonečne. Je nespravodlivé, že všetku tú bolesť si musia pri pôrode vytrpieť len ženy. Síce som pri nej stál, držal ju za ruku a hladil po chrbte, bol som bezmocný. V mojich rukách nebola moc, ktorou by som mohol zmeniť jej pôrod na bezbolestný. Možno som len padavka, ale nerád ju vidím trápiť sa. I keď viem, že nie je z krehkého porcelánu, mám o ňu strach permanentne. Je to ako nejaký zaužívaný mechanizmus. Podmienený reflex, pri každom možnom nebezpečenstve sa v mojej hlave rozsvieti červené svetlo a bliká, kým to nebezpečenstvo nezmizne. Budem sa s tým musieť naučiť pracovať, potrebuje mať vo mne skutočnú oporu, ktorá sa nezloží len tak ľahko. Z toho pôrodu som nezažíval podobnú reakciu, aká je u chlapov často videná na filmových plátnach. Neprišlo mi nevoľno a nedostavilo sa ani povestné odpadnutie. Jediné, čo som zažíval, bol strach o Tamaru. Nebola v dobrom stave. Dýchalo plytko, kričala a silno privierala oči, bola nesmierne vyčerpaná, ale nevzdávala to. Vytrpela všetky tie nekonečné bolesti, aby nás syn mohol uzrieť svetlo sveta. Všetky ženy sú hrdinky. Privádzajú na tento svet nové životy a my chlapi sa sťažujeme, keď žiadajú, aby sme pri nich počas toho pôrodu stáli. To je tá najmenšia vec, ktorú môžeme urobiť. A potom ešte pomáhať im pri výchove. Zobudiť sa na každý detský plač a obetovať svoj spánok skrz ten jej. Zasväcujem sa, že u mňa to tak bude. Môj spánok nebude mať pred tým jej nikdy prednosť. Zobudím sa na každý jeden a nechám ju pokojne spať. Zaslúži si to za ten heroický výkon, ktorý dnes predviedla. Zaslúžila by si vlastný komiks. Nemusí byť extra rýchla, silná či mať vrhače pavučín, má totiž jednu najdôležitejšiu schopnosť a tou je vytrvalosť. Púšťa sa na behy na dlhé trasy a kým sa nedostaví do cieľa, nezastavuje sa.