Jeho srdce ✔

Kapitola 6

Adam

Takže som stále živý. Prežil som to a zvládol operáciu. Som prekvapený. Vážne som to pociťoval ako večnosť, čo som bol naposledy medzi živými. Vlastne pravdepodobne som túto zem ani nikdy neopustil, len zapracovala moja predstavivosť. Nebol som na onom svete. Ani v nebi. Len ma moja myseľ musela nejako zamestnať počas operácie. Som na izbe sám, doktor postávajúci vedľa mňa je v nemocničných šatách a má rúško na tvári. Je oblečený presne tak, ako si ho pamätám z operačnej sály predtým, ako som zaspal. Začal som si prehmatávať telo, z ktorého trčalo množstvo hadičiek a káblikov. Ale počul som biť na obrazovke svoje srdce. Vlastne už nie moje, ale to nové. Mám v hrudi srdce iného človeka. Je to veľmi zvláštne. Nedá sa povedať, že by som cítil, že toto srdce nepatrí mne, pretože to tak nie je. Ale moje podvedomie mi stále nahovára, že vo mne bije niečo nové a cudzie.

"Ako dlho som spal?"

"Bol si v bezvedomí dva dni, celý čas sme ťa monitorovali. Operácia prebehla úspešne, bez nejakých závažných komplikácií. Si stabilizovaný, čo znamená, že ťa zajtra budeme môcť previezť na jednotku intenzívnej starosti, kde ťa bude môcť navštíviť tvoja rodina."

"Teraz sem prísť nemôžu?"

"Dnes si ešte veľmi slabý, nemôžeme nič riskovať. V tejto fáze si veľmi náchylný na rôzne infekčné ochorenia, máš oslabenú imunitu. Srdce sa prispôsobilo novému organizmu, prežil si prvých dvadsaťštyri najkritickejších hodín, ale všetko sa ukáže až po mesiaci. Srdce je zložitý orgán, mesiac si ťa tu necháme a aj po prepustení budeš chodiť prvý polrok na prehliadky. Prvé dva týždne sa budeme stretávať dvakrát a tak ďalej. S tým ťa teraz nebudem zaťažovať. Idem oznámiť tvojej rodine, že si sa prebudil. Ty zatiaľ odpočívaj, potrebuješ načerpať nové sily. Máš pred sebou náročné dni," potľapkal ma po pleci a vyšiel z izby.

Stále sa môže stať, že to neprežijem. Na to som ani nemyslel, transplantácia bola mojou jedinou záchranou, nateraz som len šťastný, že som to zvládol. Vážne som už alergický na nemocnice. Človek by si pomyslel, že keď som tu strávil toľko dní, mal by som byť na ne už zvyknutý. Ale toto prostredie mi naháňa hrôzu. Biele látky, kovová konštrukcia postelí, prístroje pípajúce v pozadí. Je tu hrobové ticho. Vonku je už úplná tma, len sem tam mi izbu presvetlia svetlá aut. Neviem sa dočkať, kedy odtiaľto konečne vypadnem. Či už živý alebo mŕtvy. Toto rozhodne nie je miesto, kde chcete stráviť čo i len jednu noc. Áno, sestričky sú tu milé, aj doktori sa k vám správajú s rešpektom, ale chýba vám rodina. Chýbajú vám momenty, keď ste len tak pri nich a môžete sa s nimi rozprávať v pohodlí domova. Vo svojej vlastnej posteli. Vo svojej vlastnej izbe. Bol som v nemocnici už nespočetne veľakrát a zakaždým ma odlúčenie od mojich blízkych bolí rovnako. Práve toto bolo na mojej chorobe najhoršie. Ale teraz som dostal dar. Dar nového života, ktorý nemôžem len tak prehajdákať. Už len z úcty k osobe, ktorá mi to srdce darovala.

Zaujímalo by ma, komu patrilo. Chcel by som sa o tej osobe niečo dozvedieť. Pretože bez ohľadu na to, ako šťastná práve teraz moja rodina musí byť, len profitujeme z nešťastia toho druhého. Isteže, ja za jeho smrť nemôžem, ale potreboval som, aby zomrel, aby som ja mohol žiť ďalej. Z určitej časti je to odo mňa sebecké. Pripadám si ako sebec. Bohvie, čo sa mu stalo. Či bol v rovnakom veku ako ja. Respektíve, bohvie, či to bol chlap alebo žena. Aj keď popravde, na tom vôbec nezáleží. Možno vo mne bije srdce matky alebo otca. Priateľky či priateľa, manželky či manžela. Je to veľmi divné. Želám si vedieť, koho srdce to je, aby som sa mohol jeho rodine osobne poďakovať. Aj keď, čo by som im povedal? Ďakujem, že váš blízky zomrel a daroval mi srdce?

Keď ma zaradili na čakaciu listinu, preštudoval som si o transplantácii rôzne veci. Pamätám si na jednu informáciu, ktorá hovorila, že so srdcom druhého človeka sa na vás nalepia aj určité jeho spomienky. Že keď zaspíte, vidíte jeho tvár. Ale neveril som tomu. Stále neverím. Úprimne, to by som asi ani nechcel. Keby som uvidel tvár tej osoby, cítil by som sa ešte viac vinný, ako doteraz. Zabila by ma vina. A to si teraz nemôžem dovoliť. Musím sa o svoje nové srdce postarať. Je to môj najcennejší poklad. Dostal som ho úplne zadarmo. Ako nejakú nenávratnú pôžičku bez absolútnych úrokov. Nikto odo mňa za neho nič nechce. Naozaj som mal šťastie. Keď sa na to spätne pozriem, mohlo poputovať do hrude niekoho iného. Pretože je nad slnko jasné, že v tejto nemocnici sú ďalší ľudia, ktorí potrebujú transplantáciu tiež.