Jeho srdce ✔

Kapitola 52

Adam

Som nervózny a môžem vás ubezpečiť, že to nemá žiadne prepojenie s touto kúpou. Som nervózny, pretože ho so mnou kupuje ona. A tiež kvôli jej rade. Povedala mi, aby som do toho šiel. Otázkou však ostáva, bol by jej názor rovnaký aj vtedy, keby vedela, že sa to rozhodnutie týka jej? Nemám strach z toho, že by mohla povedať nie. Bojím sa toho, že povie áno zo slušnosti. O to nestojím. Nechcem ju donútiť povedať áno. Želám si, aby na to pristúpila, ale z vlastnej vôle. Práve teraz určite vyzniem dramaticky. Robím z komára somára. Možno by som sa mal chovať sebaistejšie, rozhodnejšie, skrátka sa k tomu postaviť ako chlap. Vzmužiť sa. Ale kto povedal, že chlapi nemajú dovolené byť zraniteľnými a neistými? Aj my na to máme právo. Nemusíme byť vždy hrdinami. Za každým úspešným mužom stojí silná žena. Každý superhrdina potrebuje partnera. Čo by bol Batman bez Robina? Harry Potter bez Rona a Hermiony? Potrebujeme podporu. Niekedy sa za našimi úspechmi skrýva aj drina druhých ľudí, ktorá ostáva skrytá a zatienená. Nedostane sa jej skupinového ocenia. Úspech zožaje len individualista.

Tá asistentka predaja nás nazvala rodinou. Nebudem klamať, čakal som, že Tamaru ju v minúte opraví a povie, že sme len kamaráti. O to väčšie moje prekvapenie je, keď mlčí a nehovorí nič. Dovolila jej myslieť si a považovať nás za skutočnú rodinu s dieťaťom. Prečo? Nedokážem si to vysvetliť. Horšie však je, že som ju neopravil ani ja. Obaja sme ju nechali v tej mylnej a idylickej predstave, že sme dvaja manželia s malou dcérkou, ktorí sa rozhodli pre kúpu nového auta. Znie to lákavo. Imponuje mi, že ma niekto považuje za otca. A razom sa cítim ako ten najsebeckejší človek na svete, pretože si robím nároky na cudzie dieťa. Prisvojujem si dcéru druhého muža. Ktokoľvek to už je, to on má povolené, aby ho nazývali otcom malej Emy. On má právo na tento titul. Ale ja? Ani omylom. Práve teraz sa nachádzam v nerealistickej bubline, v ktorej sme my dvaja s Tamarou manželmi. Páči sa mi v nej. Lenže viem, že o pár minút táto nereálna a imaginárna bublina spľaskne a zo mňa sa opäť stane len jej kamarát. Preskakuje mi. Opäť stane? Ja ním som neustále. Nezmenilo sa to ani po oslovení tejto dámy. Môžem si namýšľať čo len chcem, ale v Tamariných očiach budem navždy kamarát. Nič viac, nič menej. Presne ako by to malo byť. Presahujem hranice. Dobre o tom viem, ale nedokážem si pomôcť. Keď som s nimi dvomi, strácam zdravý rozum. Nepremýšľam hlavou, pracuje len moje srdce. Vytráca sa moja racionálna stránka.

"V poslednom období sú v čoraz väčšej obľube u rodín s maličkými deťmi vany, alebo teda MPV. Viaceré minivany sú vybavené posuvnými zadnými dverami, čo je praktické jednak kvôli parkovanie v užších priestoroch a tiež aj pri manipulácii s detskými autosedačkami. Zatiaľ máte len jedno dieťa, ale ste mladá rodinka, určite plánujete aj ďalšie prírastky," zastavila sa pri červenom Audi a mne pri zmienke o ďalších deťoch skoro zabehlo. V prvom rade spolu nemáme ani jedno dieťa. A už vonkoncom neplánujeme mať ďalšie. Táto situácia je nepríjemná. Mal som ju opraviť hneď zozačiatku, teraz to už bude vyzerať divne.

"Práve toto Audi A4 svojím vnútorným priestorom vyhovuje aj rodinným potrebám. K dispozícii je široká paleta variantov, so štvorvalcovými a šesťvalcovými motormi, s pohonom predných či všetkých štyroch kolies, s manuálnou prevodovkou," opisovala vlastnosti pristaveného auta a až som sa hanbil z toho, že som niektorým jej slovám absolútne nerozumel. Cítil som sa pri nej ako totálny analfabet. Ale som vodič začiatočník, nemusím všetkým týmto veciam rozumieť.

Vlastne ani neviem, čo hľadám. O autá som sa nikdy príliš nezaujímal. Asi vyčnievam z mužského davu, keďže moju pozornosť pútala väčšmi poézia a vedy. Nie som typický chlap. Teraz neviem, či je to skôr dobré alebo zlé. Ale o takýchto manuálnych veciach nemám ani páru. Asistentka nám s pokojom ukazuje rôzne autá, všetky väčšinou veľké, ktoré ja ani náhodou nepotrebujem a my s Tamarou ju len ticho prenasledujeme. Respektíve klamem, nie je to ticho, zachraňuje nás Ema, ktorej sa rozväzuje jazyk a u všetkých vyvoláva dobrú náladu. Baví všetkých ľudí, okolo ktorých prejdeme. Niektorí sa pri nej pristavia a zamávajú jej. Odmáva im. V poslednej dobe máva každému. Pri každom stretnutí a lúčení. Som na ňu hrdý. Poznáte ten pocit, ktorý zažívate pri úspechoch vašich detí? Každý jeden si akoby privlastňujete. Cítite, že ten ich dosiahnutý úspech je spolovice aj ten váš. Ako keby ste na ňom pracovali a dosiahli ho spoločne. Takto podobne sa práve teraz cítim. Beriem si zásluhy za Emino mávanie. Dobre viem, že je to nesprávne a z určitej časti aj podlé, veď aký len ja už môžem mať podiel na tomto obrovskom progrese v jej správaní? Naučila ju to Tamara. Pretože je jej matka. Ja som len obyčajný ujo, ktorý s nimi trávi čas. A trávi ho rád. Pokojne by s nimi blúdil týmito nekonečnými uličkami plných kadejakých aut aj celý deň a noc. Hoci ho to nezaujíma. Autá nie sú moja vec. Nelákajú ma. Nezdieľam z nich rovnaké nadšenie, ako väčšina mužov.