Jeho srdce ✔

Kapitola 73

Tamara

Znie to čudne, ale bolo mi ľúto, že musel odísť. Bola to jeho prvá návšteva u mňa doma. Asi by som ho sama len tak od seba dovnútra nepozvala, keby som na to nebola odkázaná. Ale som neskutočne rada, ako sa postaral o Em. Týmto svojím ochotným gestom mi dokázal, že si môžem byť už na sto percent istá, že sa na neho dá kedykoľvek spoľahnúť. Postaral sa o mňa aj o moju dcéru a vôbec nič za to nechcel. Pre neho je to samozrejmosť a pravdepodobne si ani neuvedomuje, ako veľmi mi pomohol. Aj Em si ho obľúbila. Pri spaní potrebuje mať pri sebe plyšovú sovu, ktorú jej daroval. Možno bude rovnakým obľubovačom vtákov ako je on. Videl naše spoločné fotky zo svadby. Pravdou je, že aj kvôli tomu som nevedela, či bude dobrým nápadom pozvať ho na návštevu. Nie kvôli nemu, ale kvôli sebe. Mnoho ľudí by považovalo naše priateľstvo za zvrátené. Hovorili by o mne, to je tá žena, ktorá si veselo pozýva do domu chlapa, ktorý získal srdce jej mŕtveho manžela. Určite by nado mnou krútili hlavami a odsudzovali ma. Avšak záleží na tom? Prečo by som mala pripisovať význam názoru druhých ľudí, ktorí ma absolútne nepoznajú? Nevedia, čo sa odohrávalo v mojom živote. Nemusí ma zaujímať, čo si o mne myslia a mňa to vskutku ani nezaujíma. Po dlhom, zatiahnutom a zamračenom období preniká do môjho života jas svetelných lúčov a že sa možno, naozaj len možno, začína všetko na dobré obracať. Nebolo ľahké dostať sa do tohto bodu, keď si premietnem všetky situácie z tohto roku, určite v ňom nájdem viac pádov a zakopnutí, ako tých svetlých a pozitívnych stránok, ale kráčam po správnej ceste. Tie menšie bitky som prehrávala, ale podarilo sa mi zvíťaziť vo vojne. Viedla som vojnu sama so sebou, ale prekonala som ju. Bol to tvrdý boj, nezaobišiel sa bez sĺz a psychických zrútení, lenže keby to prebiehalo ľahko, nevážila by som si ho. V živote sú dva typy bojov. Tie, do ktorých sa púšťate s okolitým svetom a s ľuďmi v ňom, no a potom tie druhé, zvádzajúce so svojou vlastnou mysľou a telom.

Tie prvé sú jednoduchšie, pretože ich nedokážete ovládať, nemáte nad nimi kontrolu, pri tom druhom je to už náročnejšie, pretože vyhrať znamená, že zdoláte samých seba. Potrebujete sa poraziť, aby ste sa mohli nazvať víťazom toho boja. A porazenie svojej vlastnej osoby je komplikovanejšie ako zdolanie druhých. Je potrebná veľká dávka sebazaprenia a hlavne realizácie, že sa do toho boju tak či onak raz budeme musieť pustiť. Dá sa ho ignorovať, akože by nie, ale ani to sa nedá robiť donekonečna. Potrebujeme sa stať kritickým a uvedomiť si chyby, ktoré sme doteraz robili. Nemôžeme zvaľovať vinu v každom prípade na druhých. Sme za seba zodpovední. Sebarealizácia je počin, pri ktorom sa spoznávame. Nie je možné spoznávať druhých bez toho, keď v prvom rade nevieme, kým sme. Odpovede u druhých nenájdeme. Nemôžeme vyžadovať, aby nás miloval niekto druhý, keď tú lásku nedokážeme nájsť v sebe. Stavím sa, že všetci máme nedokonalosti, ktoré sa snažíme pred očami verejnej mienky všemožne zakrývať. Či už je to veľký nos, hrubé obočie alebo neohrabaný slovník, možnosti sú nekonečné. Všetci sa potýkame s vecami, ktoré na sebe nemáme radi, ba priam ich až neznášame. Namiesto ich skrývania by sme ich však mali ukazovať na očiach a mali by sme to robiť s hrdosťou. Tie nedokonalosti totiž len dokazujú, že nie sme perfektní a že je v poriadku nebyť perfektným. Takýmto spôsobom by sme aspoň zistili, že v tom nie sme sami a že na svete existuje mnoho ďalších, ktorí trpia rovnakými komplexmi.

Je to presne ako so známkovým hodnotením v škole. Učitelia nám udeľujú známky a posudzujú naše práce, časom dajú príležitosť aj nám na ohodnotenie sa a my tápame. Nedokážeme sa objektívne ohodnotiť, pretože je to pre nás nová vec. Až dovtedy sme boli zvyknutí, že sme pred nich predložili naše práce a čakali na ich konštruktívnu kritiku. Verili sme tomu, že nám dokážu dať svoj najlepší nezaujatý názor a zmierili sa s tým, akú známku nám udelili. Považovali sme ich za akýchsi svojich porotcov, ktorí mali naše vysvedčenie vo svojich rukách. To však nebola až tak úplná pravda, pretože oni ten papier len opravili a oznámkovali, to my sme boli tí, ktorí sa o tú známku postarali. Naše úsilie bolo očíslované číslom a my sme dôverovali, že tým správnym. A ani po vychodení školy o takýchto porotcov neprichádzame. Celý život nás prenasledujú ľudia, ktorí nás posudzujú, síce bez známok, ale udelia nám aspoň slovné ohodnotenie. Možno priamo alebo nepriamo, ale verte mi, každý si vás vo svojej hlave niekam zaradí a utvrdí si o vás určitú mienku. Čo tým však chcem povedať je to, že i keď sa môžete riadiť podľa ich názorov a prijať od nich spätnú väzbu, kým ste so sebou spokojní, nemusíte sa meniť podľa tých predstáv, ktoré o vás oni majú. Je to váš život, nemusíte spĺňať ich požiadavky. Nemajú právo meniť vás a zasahovať do osobných záležitostí. Ľudia majú niekoľko názorov súčasne. Často sú to však názory celkom protichodné.