Jeho srdce ✔

Kapitola 34

O tri mesiace neskôr

Adam

"Takže mi skutočne chcete povedať, že ste ešte nikdy neboli zamestnaný?" sadol si do kresla postarší pán a môj životopis si prezeral ako Kapucínsku hrobku v Brne s údivom, ale zároveň so zastrašeným výrazom.

"No, áno... Viete, študovanie mi trvalo dlhšie a..." zahanbene som sa vykrúcal.

"Je mi ľúto, ale nemáte žiadne skúsenosti. Potrebujeme rýchlych a obratných ľudí, nemôžeme si dovoliť dlhé zaškoľovania. Navyše hľadáme recepčného kvôli tomu, pretože nám zo zostavy vypadli hneď traja. Nikto nie je ochotný brať si nadčasy."

"Učím sa rýchlo," prehováral som ho.

"To je síce pekné, mladý pán, ale nemôžeme si dovoliť vziať niekoho, kto ešte nikde nepracoval. Vrhalo by to na náš hotel zlý dojem, možno sa vám ozveme, ale nateraz pokračujeme v hľadaní. Ďakujeme za uchádzanie a prajem šťastie pri hľadaní zamestnania."

"Ja ďakujem za váš čas. Dovidenia," postavil som sa zo stoličky a potriasol mu rukou.

Vedel som, že nájdenie si zamestnania nebude prechádzka ružovým sadom, ale že si prejdem desiatimi pohovormi a ani jeden z nich sa neskončí úspešne, tak to už je príliš aj na mňa. Začínam sa cítiť ako to najväčšie zlyhanie. Mám dvadsaťosem a hľadám si svoje prvé skutočné zamestnanie. Roznášanie letákov s maminou pomocou v deviatom ročníku sa môže len ťažko považovať za reprezentatívnu vec, hodnú titulu "predchádzajúce pracovné skúsenosti". Už tobôž nie do môjho už aj tak skromného životopisu. Nečudujem sa, že nemá u zamestnávateľov úspech. Veď je hanba, že s pracovaním začínam takmer v tridsiatke. Uchádzal som sa už aj o pozíciu čašníka a pokladníka v supermarkete. Tam predsa berú každého, nie? Omyl. Vyhrala nado mnou devätnásťročná absolventka strednej školy. Ja som sa nedostal ani len do toho užšieho výberu. Hnevám sa za to na ňu? Nie. Ona za to nemôže. Skôr som nahnevaný na seba. Mal som si ju začať hľadať už oveľa skôr. Mám taký dojem, že keby som povedal o svojej transplantácii srdca, hneď by to moje šance zvyšovalo. Niekde som čítal, že zamestnávatelia radi zamestnávajú pacientov, ktorí zvíťazili nad nejakou chorobou, len aby zvýšili svoje hodnotenie na konkurenčnom trhu a dostali sa do širšieho povedomia. Ale to neprichádza do úvahy. Nebudem ten chlap s transplantovaným srdcom. Neznamená to niečo špeciálne. Chcem získať prácu férovo. Chcem si ju zaslúžiť. Nie dostať ju na zlatom podnose len kvôli tomu, že som sa narodil s určitou vadou.

To by som potom sklamal sám seba. Povedal som si, že svoju chorobu nikdy nepoužijem ako prostriedok, ktorým by som veci získal ľahšie. Protirečil by som si. A schizofrenik zatiaľ nie som. Moja honba za prácou teda pokračuje aj naďalej. Nechápem len jednu vec, načo si so mnou dohovárajú schôdzky a pohovory, keď ma nakoniec aj tak vždy odstavia rovnakými slovami? To tak trochu nedáva zmysel. Moje rojkovské oči sa vždy rozžiaria a okamžite získavam nádej. Síce falošnú, ale nádej. Predstavujem si, že sa zamestnám a prinesiem domov vlastné zarobené peniaze. Nemôžem byť ďalej odkázaný na svojich rodičov. Je mi trápne. Žiadny chlap si neželá, aby na neho pracovali vlastní rodičia. Znie to pateticky. Potrebujem sa postaviť na vlastné nohy a osamostatniť sa. Niekto to zažíva skôr, niekto neskôr. Napríklad taká potápka. Potápky a ich mláďatá sú nerozlučne späté. Hneď po vyliahnutí vymenia plávajúce hniezdo za chrbát svojich rodičov, tam je im teplo a cítia ochranu, zatiaľ čo ich rodičia plávajú. A hoci sa mláďatká po čase naučia ponárať a hľadať si potravu samy, puto trvá aj naďalej. Ja už ďalej nechcem byť potápka, zaťažujúca a opierajúca sa o chrbát svojich úbohých rodičov. Je čas. Čas odlúčiť sa a vyletieť z hniezda. Azda by som povedal, že časová lehota spotreby už dávno prešla.