Jeho srdce ✔

Kapitola 39

Tamara

Neviem, z akého dôvodu som zosmutnela, keď mi oznámil, že od zajtra ma už nebude odprevádzať domov. Veď to som predsa od samého začiatku chcela. Nebolo to mojím cieľom? Želala som si, aby s tým prestal a nerobil mi doprovod. A teraz sa tu mračím, keď konečne dostanem, čo som chcela. Zvykla som si na neho. Neprekáža mi. To ma desí. Ako rýchlo som sa na neho dokázala naviazať. Možno bude najlepšie, keď s tým prestane. Aspoň sa zase vrátime k cudzincovi a cudzinke. On bude pracovať a ja budem zase samotár. Budem tam sedávať aj bez neho. To bolo mojím plánom od samého začiatku. Stále mi však nejde do hlavy, prečo som mu bez okolkov zverila Em. Prišlo mi to prirodzene. Nebála som sa, že by jej mohol ublížiť. To je zvláštne. Som prehnane ochranárska, čo sa týka mojej dcéry. Okrem mojej mamy, sestričky na pôrodnej sále a jej pediatričky, ju v náručí nedržal nikto iný. Teda až doteraz. Zbláznila som sa, keď som mu to dovolila? Nepochybne áno. Takéto veci nie sú v mojej povahe. Správala sa pri ňom pokojne. Ani len raz nezaplakala a nepýtala sa naspäť ku mne.

Em stále spí. Mám taký pocit, že túto noc opäť prebdieme. Snáď budeme mať toto obdobie čím skôr za sebou. Nechala som ju v kočíku, pretože ju nechcem zobudiť, aspoň cez deň nech si trochu pospí. Tiež by som si mala ľahnúť, ale napodiv ma vôbec neprepadajú driemoty. Nikdy som nebola príliš veľký spáč. Nechápem ľudí, ktorí dokážu preležať v posteli aj celý deň. Spánok je preceňovaný. Určitým spôsobom nás aj pripravuje na smrť. Upadáme do bezvedomia a strácame pojem o reálnom čase. Nachádzame sa v akejsi neurčitej sfére, ktorá nám povoľuje snívať a vidieť rôzne svety. Len na rozdiel od smrti, z tohto spánku sa ráno prebudíme. Ožijeme. Smrť je navždy. Nedá sa z nej zobudiť. Ani ty si sa neprebudil, Oliver. A vieš, čo je na tom zaujímavé? Keď som ťa videla na pohrebe ležať v tej truhly, vyzeral si ako keby si len spal. Nevyzeral si mŕtvo. Keď som sa raz za uhorský rok prebudila skôr, ako ty, zvykla som sa na teba pozerať. Skúmala som pohyby tvojho pokojného a spacieho tela. Mal si na tvári úsmev. Vždy som premýšľala nad tým, o čom sa ti sníva, či sa ten sen týka mňa, nás. Teraz si želám, aby som to robila častejšie. Aby som si ráno privstala len kvôli tvojmu spiacemu výrazu. Stálo by to za každý jeden deficit spánku. Nepotrebovala som ho, aspoň nie tak, ako teba. Veci, ktoré máme, nám začnú chýbať, až keď ich nemáme. Celkom ironické, že? Celý náš život je jeden satirický paradox, ktorý si z nás ľudí robí len žarty. Vysmieva sa nám priamo do očí. Nemáme šajnu, ako to tam hore funguje. Je to zakryté rúškom tajomstva, ktoré rozlúštime len časom. Nájdeme odpovede, o ktorých sme si mysleli, že neexistujú. Pre mňa stále ostáva záhadou, prečo si musel zomrieť.

Akým zvráteným dôvodom by sa dala tvoja smrť ospravedlniť? Bol si v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Tak jednoduché to je. Lenže to dopekla nie je vysvetlenie. To je len veta, ktorú ľudia používajú, keď nepoznajú odpoveď. Schyľujú sa k nej, len aby sa niečo povedalo. Bojím sa toho, že sa už nikdy nestretneme. Čo ak tam hore naozaj žiadny posmrtný život nie je? Nikdy som na takéto veci neverila, ale tvoja smrť ma prinútila začať o tom premýšľať. Prajem si, aby niečo také existovalo a my by sme sa mohli opätovne stretnúť. Hodila by som sa ti okolo krku a bozkávala ťa dovtedy, kým by si ma ty sám nepožiadal o to, aby som prestala. Pamätáš na naše svadobné sľuby? Musel si byť taký extra a napísať si svoje vlastné. Úplne si ma tým zaskočil. Ja krava som nemala nič pripravené dopredu. Cítila som sa kvôli tomu ako tá najhoršia budúca manželka na svete. Tamara Balogová, si tá najkrajšia, najinteligentnejšia, najšikovnejšia, najdrahšia, najláskavejšia, najúžasnejšia žena na svete. Stojím tu pred očami našej rodiny, známych a hlavne teba a zaväzujem sa ti, že ťa budem milovať už navždy. Nikdy ťa neopustím, vždy sa o mňa budeš môcť oprieť a keď ťa niečím naštvem, dávam ti povolenie streliť mi zaucho. Pretože si ťa beriem s úmyslom, že ti vyčarujem úsmev na tvári po každom náročnom dni, taká je moja úloha. Si svetlom môjho života. Navždy budem vďačný za tú lavičku a spoločný obed, vtedy som ťa videl po prvýkrát a už vtedy som vedel, že chcem tvoju rozkošnú tvár vidieť až do konca svojho života.