Jeho srdce ✔

Kapitola 28

Adam

Prečo sme ju odprevadili domov, veď váš domov je na úplne druhej strane," nechápavo sa vypytoval Bendži, keď Tamara s Emou zašla dovnútra.

"Pretože sa patrí odprevadiť dámu domov."

"Aha, jasné. Ja lenže či v tom nie sú nejaké ďalšie postranné úmysly?" huncútsky si ma prezeral.

"Čo to máš za nápady. Som slušne vychovaný a džentleman. Len sme sa ubezpečovali, že domov došli obe v poriadku," stále som ho presviedčal.

"Ako myslíš. Ale mňa neprekabátiš, správal si sa divne."

"Ako divne?"

"Ja neviem, proste tak nervózne. Ty sa nikdy pri nikom nesprávaš tak roztržito..."

"Dobre, priznávam. Možno k nej cítim akési puto..."

"Nemáš len tak náhodou priateľku?" nechápavo mi vyčítal.

"Na čo ty hneď nemyslíš?! Nie romantické puto, ale také kamarátske. Vieš, ako keby som za ňu cítil určitú zodpovednosť. Keď som ju prvýkrát stretol, nebola na tom dobre. Mám taký pocit, že si prechádza ťažkým obdobím a ja nerád vidím ľudí trápiť sa."

"To je od teba šľachetné..."

"Myslíš?"

"Vieš, že nie som na kadejaké takéto sentimentálnosti a ľudí považujem väčšinou za otravné príšery bez známky zdravého rozumu, ale tá Tamara sa celkom dala zniesť."

"Je milá a konverzácie s ňou sú impozantné a zaujímavé. Verím, že naše stretnutie nebolo náhodné."

"Zase začínaš s tým osudom?"

"Vybrali sme si rovnaké miesto v rovnakom čase, to sa mi nezdá ako náhoda," oponoval som.

"Veď dobre. Nehádam sa s tebou. Možno na tom niečo bude. Len nechápem, prečo matka malého uvareného zemiaku..."

"Bendži!" zahriakol som ho.

"... malého bábätka, chodí o takomto čase do parku sama. Prečo ju domov neodprevádza otec jej dcéry?"

"To je to, čo neviem. Je možné, že ich opustil a vyrovnáva sa s tým..."

"Vidím, že ty si si už v hlave vymyslel kompletnú analýzu."

"Poznáš ma už dobre," zasmial som sa na neho a buchli sme si päsťami.

Bendži je neuveriteľne všímavé dieťa, občas si dokonca myslím, že je vyspelejší a múdrejší ako ja. Čo by vlastne ani nebolo ďaleko od pravdy. Nechcel som, aby ma navštevoval v nemocnici a videl ma v takom stave. Bol som pre neho hrdina, hovorieval mi to stále, bolo by pre neho sklamaním, keby videl svojho veľkého hrdinu na nemocničnom lôžku nevládneho a pripojeného na milión monitorov. Nechcel som, aby videl, ako vyhasína môj život a chrabnem. Aspoň v jeho očiach som chcel stále vyzerať ako obrovský obor, ktorého nemôže nikto a nič premôcť. Ktorý má nad všetkým kontrolu a nedá sa poraziť nikým a ničím. Nemohol som dovoliť, aby ma videl slabého. Aby sa rozpadli jeho ilúzie o veľkosti mojej sily. My dospelí vieme, že hrdinovia neexistujú. Alebo aspoň v nie takej podobe, ako je nám to dennodenne predhadzované v televízii a rôznych časopisoch. Nemáme superschopnosti, nie sme nepremožiteľní ani nedokážeme zachraňovať ľudské životy vlastnými rukami alebo silou mysle. Lenže to deti vedieť nemusia. Tí majú právo snívať a minimálne tú krátku dobu veriť, že tieto nadpozemské a nereálne veci fungujú. Že dobro vždy zvíťazí nad dobrom a ľudia sú ako z ocele a prežijú všetko.