Jeho srdce ✔

Kapitola 1

Tamara

"Kontrakcie sú pravidelné, každých päť minúť a trvajú približne od tridsiatich do šesťdesiatich sekúnd."

"Výborne, odneste pani Slovákovu na pôrodnú sálu."

"N-nie. Ešte nemôžem ro-rodiť. Môj manžel tu ešte nie je," od bolesti som ledva hovorila.

"Pani Slováková, ste otvorená na desať centimetrov. Bábätko sa pýta na svet. Nemôžeme to odďaľovať, poškodili by ste dieťaťu aj sebe. Váš manžel je zapísaný ako účastník pri pôrode, keď dorazí, naše sestry mu oznámia, že ste začali s pôrodom," dohováral mi primár a bez ďalších slov ma odviedli na sálu.

Bola som nesvoja. Bolesti ma išli zabiť a k tomu som sa ešte strachovala o svojho manžela. Pôrod som mala naplánovaný až o dva týždne, oboch nás zaskočilo, keď mi pred šestnástimi hodinami odtiekla plodová voda. Na tento deň sme sa obaja pripravovali. Mali sme ho nacvičený do bodky. A predsa nešiel podľa plánu. V tom zhone sme doma zabudli tašku s potrebnými hygienickými potrebami, ktorú sme mali zbalenú už vyše dvoch mesiacov. A síce mi plodová voda odtiekla, odniesli ma len do nemocničnej izby a kontrolovali priebeh kontrakcií. Zo začiatku to bola jedna kontrakcia za hodinu, ale poslednú hodinu sa kontrakcie stupňovali.

Počas tých takmer deviatich mesiacov som si v hlave premietala rôzne scenáre. Vedela som, že to nebude prechádzka ružovým sadom, ale tieto bolesti sú nemysliteľné. V podstate sa nedajú ani opísať. Pozrela som si veľa filmov, naštudovala presné veci, čo sa počas privádzania nového života má a nemá robiť, ale nič z toho ma na toto v skutočnosti nedokázalo pripraviť. Ale vždy, keď som dostala z pôrodu strach, predstavila som si, že budem mať vedľa seba Olivera a zvládneme to spoločne.

Odišiel pred hodinou, taška bola zbalená, stačilo ju len vyzdvihnúť a vrátiť sa späť. Nemocnica je od nášho domu len desať minúť, tak kde sa mohol toľko zdržať? Ovládla ma panika. Panika z toho, že neviem, čo sa okolo mňa deje. Som rozvalená na pôrodnej sále, s nohami rozloženými na koze a okolo mňa vládne chaos. Primár tu ešte stále nie je, len sestrička mi utiera pot z čela a strká slamku do úst. Áno, niekde som čítala, že je dôležité byť počas rodenia hydratovaná, aj keď si nedokážem predstaviť, ako mi to v týchto bolestiach pomôže.

"Dýchajte, pani Slovákova. Hlboký nádych a výdych. Nádych, výdych," povzbudzovala ma sestrička a hladkala mi ruku. Sťažka som dýchala, všetko sa okolo mňa krútilo a točilo, vlastne som nevnímala nič okrem bolesti.

"Pani Slovákova, snažte sa tlačiť presne vtedy, keď pocítite kontrakciu, pretože telo sťahuje maternicu a vy mu pomôžete zapnutím okolitého svalstva. Počúvajte svoje telo a tlačte vtedy, keď vám ono samo povie, že je správny čas," oslovil ma primár skláňajúci sa k mojim nohám.

Pripadalo mi to nekonečné. Ako keby sa to už v živote nemalo skončiť. Tlačila som z posledných síl. Úprimne, v tej chvíli som si naozaj myslela, že to nezvládnem. Kontrakcie ma ubíjali, každá jedna ma zasahovala stonásobne viac, ako tá predchádzajúca. Kričala som z plných pľúc, bolo mi jedno, či ma bude niekto počuť a či v tej chvíli vyzerám ako dramatická hysterka, chcela som to mať už za sebou.

"Ide vám to výborne. Len tak ďalej," stále ma povzbudzovala sestrička.

"Už ďalej nevládzem. Už-už nemôžem..." sťažka som vzdychala a celú ma striaslo.

"Zavrite oči. Nádych, výdych. Musíte si upokojiť myseľ, vypnúť a zapnúť, ako počítač. Už sa dostávame do finálnej fázy. Bránka je zájdená. Ešte dvakrát potlačíte a hlavička je vonku," prehovoril na mňa primár.