V tieňoch súcitu

81. Kapitola

,,Ahoj, ľudkovia," uškrnul sa Conlaed, keď Oliver ako druhý vyliezol hore. Ani jeden z bratov sa nezdal byť nadšený a neustále si vymieňali neisté pohľady.

Orlando klesol pohľadom k môjmu boku, ale ja som pokrútila hlavou: ,,Na to ani nemysli. Ten nôž vytiahnem skôr, ako by si spravil prvý krok."

Zahryzol si do pery, ale ostal stáť na mieste. Sama pre seba som prikývla, ale než som niečo povedala, ozval sa Oliver: ,,Čo urobíte teraz? Zabijete nás? Zotročíte?"

,,My nie sme tí, čo vás majú v pláne zotročiť. Hoci pri tých vašich nadutých ksichtoch by vám trocha práce vôbec neuškodila..." Conlaed sa silene usmial a ja som si spomenula, ako na mňa a Priamosa Horseovci zaútočili metlou. Conlaed tú myšlienku zaznamenal, nadvihol obočie a uškrnul sa: No vidíš, nejakú prax už majú...

Pokrútila som hlavou a zhlboka sa nadýchla: ,,Takže... aby sme si to vyjasnili. Museli sme vás sem zobrať, pretože ste toho videli priveľa. Skupina férov na vašom území a k tomu svorka vlkov... A vrchol bol asi to, keď ste sa odrazu ocitli míle od Cameliardu. Nechceme, aby o tom niekto niečo vedel a v danú chvíľu sme nemali čas na to, aby sme sa vás snažili upokojiť a všetko vám vysvetliť."

Obaja bratia nás pozorovali prižmúrenými očami a Conlaed otrávene vzdychol: ,,Ide o to, že na váš polostrov už môže vstúpiť hocktorý fér a to bez akejkoľvek zmeny. Predtým sme boli na vašej strane viac podobní vášmu druhu, než tomu vlastnému. A čoskoro si to uvedomí celý náš svet. Ale budeme mať viac času, keď o tom ľudia vedieť nebudú a nerozbehnú sa na sever so šialenou myšlienkou ,,najlepšia obrana je útok" v hlave."

,,Ľudia by nešli na sever. Snažili by sa dostať čo najďalej od hranice. Šli by na juh..." krútil hlavou Orlando, ale aj jeho brat vedel, že tým klame sám seba.

Zaťala som zuby a nadvihla obočie: ,,Zvláštne. Keď som vášho otca videla naposledy, hovoril, akoby chcel proti férom verbovať ľudí a postaviť si vlastnú armádu. Vy ľudia ste šibnutí. Dosť šibnutí na to, aby ste sa rozbehli proti férskym légiám. A aj keby väčšina predsa len utekala na juh, našli by sa takí, čo by sa vydali opačným smerom. A nech už sa skryjete kamkoľvek, nech už pocestujete akokoľvek ďaleko na juh..."

,,...férskym radom už potom neujdete, ľudkovia," zamrmlal Conlaed a začal sa prechádzať po miestnosti. Po chvíli sa zachechtal a pokrútil hlavou: ,,Máte na to krátke nohy."

,,Nie je vhodná chvíľa na vtípky, fér," zavrčal Oliver, ale ten zvuk bolo sotva možné naozaj volať vrčaním, v porovnaní s tým, čo vzápätí vyšlo z Conlaedovho hrdla. Oliver hneď uskočil dozadu, pričom chrbtom vrazil do svojho brata.

Orlando nasucho prehltol a prešiel medzi nami pohľadom: ,,Čo chcete robiť?"

,,Ako prvé... zabránime jednému bláznovi, aby polovicu z ľudí zotročil a do druhej napchal démonov."

,,Čože?" vyhŕkli obaja naraz a zízali na nás s otvorenými ústami.

Stisla som pery, ale odpovedal Conlaed: ,,Dobre ste počuli. Démoni, otroctvo, bláznivý nesmrteľný bastard... to všetko vás možno čaká."

Tí dvaja len civeli pred seba a ja som mala pocit, že aj keby sa teraz niekam vyparíme, budú sa stále dívať na to isté miesto a to bez jediného pohybu. Povzdychla som si a pokrútila hlavou.

,,Viem, že je toho na vás asi priveľa, ale nikto z nás nemá nervy na to, aby sme vymýšľali lož, ktorou toto všetko vysvetliť a poslať vás domov. Nejaký čas tu pobudnete..." zamrmlala som a otočila hlavu ku Conlaedovi, ktorý sa začal prechádzať na balkóne. Dvojčatá zo mňa nespúšťali zrak, ale nevydali ani hlások. Neisto som stisla pery, ale nechala som Conlaeda premýšľať a opäť otočila hlavu k tým dvom: ,,Pokúšame sa to nejako vyriešiť, aby ste neskončili ako hračky pre nejakú nesmrteľnú bytosť - či už by to bol nejaký démon, alebo fér. A potom budeme riešiť, čo ďalej. Pochybujem o tom, že sa nám podarí opäť vztýčiť bariéru, ale... možno dokážeme niečo podobné. To však budeme riešiť až potom. Dovtedy... sa môže ešte mnohé zmeniť..."