V tieňoch súcitu

46. Kapitola

Možno to na nič nie je, ale keby mal niekto predsa ešte nejakú otázku, tak nechám čas ešte jednu/dve kapitolky...

Dúfam, že sa bude páčiť. <3

Otvorila som oči, ale nebola som pod vodou. Namiesto toho som stála na tme a okolo mňa tiež bola iba čierňava. Nervózne som sa poobzerala, ale všade bola len tma. Aj tak som však svoje ruky videla, akoby tu bolo to najlepšie svetlo. Až na to... že to neboli moje ruky. Aspoň nie tie, na ktoré som bola zvyknutá. Pôsobili elegantnejšie. Jemnejšie a krutejšie zároveň. Dômyselne... férsky. Nechty boli dlhšie, než som si ich prirodzene nechávala narásť, ale boli perfektne upravené, bez jedinej chyby. Ich fialkasto-čierny lesk spôsobil, že vyzerali ako pazúry. Kedysi som si nechty tmavou farbou natierala... už ani neviem prečo. A teraz to bolo, akoby sa tá farba vrátila. Keď som sa pozrela na svoje nohy, pôsobili rovnakým dojmom, ako moje ruky.

Hoci som do jazera vošla nahá, teraz som mala na sebe čierne hodvábne šaty, ktoré pôsobili, akoby som bola odetá v tieňoch. Prešla som rukami po svojich bokoch a zistila, že... moja postava je iná. Mala som aj predtým ženské krivky, to áno... ale teraz boli... dokonalé. Boky neboli priveľké, ani primalé. A neporovnávala som sa so žiadnymi predlohami sveta... iba so svojím vlastným duchom, ktorý sa teraz cítil, akoby bol vo svojej koži. Nikdy by som nepovedala, že sa vo vlastnom tele cítim zle, ale teraz... teraz by mi toto chýbalo a za nič by som ho nevymenila. Akoby bol môj duch... doma.

,,Vidím, že sa zoznamuješ so sebou samou," zaznel za mnou hlas a ja som prudko otočila hlavu. Pred očami sa mihli pramene mojich vlasov, ktoré ale... boli levanduľové. Jemne fialkasté s letmým nádychom mesačnej striebornej. Ako žiara bleskov.

Pozrela som do očí muža, ktorý okolo mňa krúžil. Nebol to človek... to som mohla rozoznať podľa špicatých učí aj očných zubov. Vlasy boli uhľovočierne, na rozdiel od Conlaedových bez modrastého odlesku. Oči ako jantár, zlatisto žlté svietili ako plamene. Milý, ale zároveň chladný úškľabok na tvári neveštil nič dobré.

Fér sa zastavil predo mnou a premeral si ma: ,,Poviem ti... odraz duše máš krajší než mnohí, čo tadiaľto prešli..."

,,Čo sa to deje? A kde to som?" zamračila som sa a na tvár nasadila kamennú masku. Nech je tento fér ktokoľvek... zatiaľ som ho nezaradila medzi nepriateľov, ale ani medzi priateľov. Takže odo mňa iné ako mrazivý pohľad nedostane.

Očividne ho môj výraz netrápil, pretože si ležérnym štýlom, akoby bol na prechádzke v lese, začal vykračovať ďalej a robil tak kruhy okolo mňa: ,,Si v kráľovstve snov... aspoň tak to tu nazvali tí, čo tadiaľto prešli. Pochopiteľne boli viazaní mlčanlivosťou, inak by niekto musel tento pokojný svet opustiť, aby im zaviazal jazyk. Väčšine samota nevyhovuje, ale ja som tu veľmi spokojný..."

Preto boli Mysteriove inštrukcie tak nepriame, hoci sa ponorením do jazera dá dostať práve sem. Buď vo svojom bratovi skutočne cítil tak málo... alebo mal s ním priamu linku, teda sa jeho mysľou tiež dostal sem a od tohoto féra vedel, že má mlčať. To je niečo, čo si zapamätám, ak sa odtiaľto dostanem.

Nadvihla som obočie a hoci by som mala byť opatrná, podpichla som ho: ,,Váš výrečný jazyk hovorí o niečom inom... rád sa počúvate, alebo ste už dlho s nikým nehovorili? Musí sa to len veľmi ťažko priznávať, keď sám seba presviedčate, že ste spokojný sám..."

,,Ty si ale na svoj vek skutočne veľmi drzé šteňa..." zasmial sa s prekvapivou ľahkosťou.

Mykla som plecom a prikývla: ,,Mladšie, než by ste povedali."

Zvraštil obočie a premeral si ma: ,,No, vycítim z teba to, že starnúť prestaneš približne o rok... Môže ti byť tak... sto? Maximálne stopäť..."