V tieňoch súcitu

82. Kapitola

,,Ahoj," pozdravil ma, len čo som vošla do miestnosti, kde som pred nie tak dlhým časom videla polomŕtveho Priamosa, ako sa náhle vracia k životu. Horatio sa skláňal nad nejakou škatuľkou položenou na stole, kde už nebolo vidieť takmer žiadne stopy po krvi. Jeho učeň bol pri okne a zdalo sa, že triedi nejaké recepty na liečivá.

Zachovala som si vážny výraz, čo nebolo po mojom rozhovore s Conlaedom vôbec tak ťažké: ,,Musíme sa porozprávať."

Horatio nechápavo zvraštil obočie, ale keď sa chvíľu díval do mojich očí, v ktorých vládla doslova búrka, prikývol a učňovi dal mávnutím ruky najavo, aby sa na chvíľu vytratil. Ten len jemne prikývol a vybehol z miestnosti, pričom sa mi veľkým oblúkom vyhol.

,,Takže, čo sa..." začal Horatio, ale nenechala som ho pokračovať.

,,Skôr než čokoľvek poviem... som trochu vytočená, takže si môj tón neber k srdcu..." Keď prikývol, pokračovala som: ,,Fajn, takže... Asi začnem jednou otázkou. Ako to, že som ešte nažive?"

,,Obávam sa, že celkom nerozumiem," zvraštil obočie, ale nemusel sa obávať. Mala som v pláne mu celú vec objasniť.

Sama pre seba som prikývla a pokračovala: ,,Hovorila som s Conlaedom. Vo Ventum ma vtedy žiadni liečitelia oživiť nemohli. Ako by aj...? Bez smrti by svet nedával zmysel, už tak mi príde dosť šialený. Divím sa len tomu, že som si absurdnosť toho tvrdenia neuvedomila skôr."

,,Dobre... nebudem predstierať, že som prekvapený. Popravde... ani si nie som istý, či som mal niekedy v pláne ti to povedať. Zopárkrát mi to napadlo, ale nakoniec som vždy aj tak mlčal. Vieš... už tak si mala v živote dosť veľký chaos a ja som to nechcel zhoršovať. Ale premýšľal som nad tým... po celý čas. Takže, ak ťa zaujíma môj názor..." bola to otázka bez otáznika. Len som prikývla a on hovoril ďalej: ,,V minulosti, veľmi dávnej minulosti, existoval boh, ktorý mal vo svojej moci aj niečo podobné liečiteľstvu. Ale toho som vylúčil, pretože môžem so stopercentnou istotou tvrdiť, že už nežije a jeho moci nebol daný dedič."

,,Áno, niečo také mi už Nyx spomínal - hoci si nie som istá, či ma prekvapuje, že máš aj v tomto smere znalosti. Ale čo s tým?"

,,Kto ťa mohol priviesť späť k životu? Zomrela si, ale ak bola smrť nablízku a odmietla ťa pustiť skrz..." zasekol sa, akoby si nebol istý, či mu rozumiem.

Prikývla som a doplnila ho: ,,Smrť samotná by ma tak sotila späť do života."

,,A práve preto ti možno preskočilo - prepáč, že to hovorím tak priamo. Niečo z teba odmietalo fakt, že žiješ a chcelo to nájsť smrť. Tvoje podvedomie podľa mňa nechcelo zabíjať vyslovene férov, ale čokoľvek živé v tvojom okolí. Hľadalo smrť. A riadilo sa nejakou zvláštnou predstavou, že týmto ju dokáže pritiahnuť dosť blízko na to, aby si ťa odniesla. Nezabila si sa sama čisto z pudu sebazáchovy, ktorý sa s touto časťou tvojho podvedomia bil. Lieky túto časť mozgu umlčali, hoci nechápem, kde ich Sauron vzal. Tvrdil, že je to normálny produkt najnovšej medicíny, ale to som mu nikdy neveril. Keď klamal, chvel sa mu ohryzok," rozprával, ale prerušila som ho.

,,Ty si sledoval jeho ohryzok?"

,,Prečo je táto irelevantná poznámka to, čo ťa zaujíma? To je fuk, neodpovedaj. Ide o to, že tie nové tabletky som dostal od anonyma, ktorý vraj počul o mojom - tvojom - probléme. A keď si sa potom stala férkou..." opäť naschvál nedopovedal, akoby sa vyžíval v mojom dokončovaní jeho myšlienok.

Prikývla som a zaťala zuby: ,,...moje samoliečivé schopnosti to polomŕtve miesto vyliečili."

,,Je to zvláštne, ale... zdá sa," prikývol so slabým úsmevom.

Nevedela som sa rozhodnúť, ako mám teraz reagovať. Istá moja časť sa hnevala... ale tá druhá to chápala. Prižmúrila som oči, premeriavajúc si ho od hlavy po päty: ,,A na toto všetko si prišiel kedy?"

,,Dával som si to dokopy postupne. Aspoň polovicu som vydedukoval ešte keď si tu bola... zvyšok mi docvakol časom."

Na nejaký čas nastalo ticho a ja som len krútila hlavou. Otočila som sa k oknu a pozorovala vzdialené vlny.

Smrť. Bohyňa smrti a mora. A mnohého iného... Našpúlila som pery a obrátila sa späť k Horatiovi: ,,Prečo mám ten zvláštny pocit, že ako bola bohyňa smrti za mojím, povedzme, zmŕtvychvstaním, tak aj za znovuzrodením, čím myslím moju premenu. Čo ak bola ona ten anonym?"

,,Ako si k niečomu takému dospela?" Horatio zvraštil obočie, obišiel stôl a bokom sa oňho oprel na druhej strane.

Mykla som plecom a po hlasnom povzdychu vysvetlila: ,,Tiene niečo také šepkajú. Ak mám citovať: Stelesnený blesk našiel dočasný liek, ale len tá, čo odmietla ten život vziať, pomohla vyliečiť zlomenú myseľ."

,,Zvláštne povedané," zamračil sa Horatio s neistým pohľadom.

Beznádejne som prikývla, dávajúc mu za pravdu: ,,Áno, obľubujú tento typ komunikácie... Hádanky a nabádanie."

Horatio prižmúril oči, ale ďalej sa nad tým nepozastavoval: ,,Ty myslíš, že Borra dal Sauronovi tvoje prvé lieky, ktoré som ti mal následne ja odovzdávať a jeho sestra mi potom predávala tie nové? Je pravda, že predajca sa vyparil tesne po tom, čo si odišla do Tenebrisu a ja som mal istý čas zlý pocit z toho, že sa ti tie lieky nedostavia a ty ich budeš potrebovať..."

,,No, zdá sa, že ich už skutočne nepotrebujem. Neviem, o čo bohom ide, ale zisťujem, že sa okolo mňa motali skôr, než som bola, čo sa dĺžky života týka, nesmrteľná. Myslíš, že Smrť niečo tušila? O tom, čím som a čím sa stanem?" otočila som hlavu späť k oknu, ale zamračila som sa, pretože slnko sa schovávalo za mrakmi a more sa už netrblietalo tak, ako keď vlny tancovali so slnečnými lúčmi. Zvláštne... bola som dieťaťom noci a predsa mi bolo ľúto nevidieť ligotavý odraz svetla. Možno to bolo tým, ako veľmi to ligotanie pripomínalo hviezdy. O koľko viac ich na oblohe kraľovalo, než Nyx skončil v zajatí sveta, ktorému vládol, hoci titul pána snov náležal inému? Ale Nyx bol bohom snov. Nech tvrdí ktokoľvek čokoľvek, nebyť jeho, sny by boli úplne iné... a noc samotná tiež.

Horatio sa postavil vedľa mňa a sledoval môj pohľad, keď mi odpovedal: ,,Nejak obzvlášť tú ženu nepoznám... Ale z toho, čo som počul, je to osoba známa tým, že vie veci, ktoré nemá ako vedieť. Predvída a je takpovediac nepolapiteľná."

,,Kto vie? Možno má kamarátku mocnú vešticu..." uškrnula som sa a Horatio sa jemne zasmial. Zahryzla som si do vnútornej strany líca a pokrútila hlavou. Môj výraz bol naraz opäť vážny: ,,Alebo je to všetko nejaká otrasne dokonalá náhoda."

,,Ale zlatko..." ozvalo sa odo dverí a my sme sa obaja otočili k postave, ležérne sa opierajúcej ramenom o rám dverí. Priamos sa na mňa široko usmiala a v ohnivých očiach, ktoré bývali krvavé, sa mu zaligotal plameň: ,,Ty si sa ešte nenaučila, že žiadne náhody nejestvujú?"

,,Vážim si, že si ma zachránil, naozaj," pousmiala som sa, ale keď som sa k nemu otočila, môj výraz mierne potemnel a Priamos neisto pootočil hlavou a zvraštil obočie. Prekrížila som si ruky na hrudi, naklonila hlavu a hoci to bol on, komu v očiach kraľoval oheň, môj pohľadom bol rovnako pálivý, keď som zavrčala: ,,...Ale ešte raz mi povieš zlatko a zlomím ti ruku. Presne tak, ako si ma to naučil... Budeš hrdý, uvidíš."

Len sa uškrnul, pretože hoci môj pohľad pálil, v hlase bolo cítiť pobavenie. Aj tak však prikývol a obranne zodvihol ruky: ,,Prepáč, občas zabúdam, čo je to slušné správanie... zlatko."

Zaťala som zuby a pohľadom hľadala nejakú nie veľmi tvrdú a ostrú vec, ktorú by som po ňom hodila. Ako prvé mi zrak padol na nožnice, ale tie som pochopiteľne vylúčila. Keď si Priamos uvedomil, prečo behám očami po miestnosti, rozbehol sa preč. Rýchlo som schytila jednu z Horatiových topánok, na ktoré mi padol zrak a rozbehla sa za ním.

Horatio ešte vystrčil hlavu spoza dverí: ,,Viete, že sa správate ako deti, však?"

Namiesto mňa mu na odpoveď zakričal Priamos: ,,Veď v tom je tá zábava, starec!"