V tieňoch súcitu

96. Kapitola

V pomalom rytme som nohou poklopkávala po podlahe a ten zvuk sa šíril po celej trónnej sieni. Stáli sme v nej s Priamosom úplne sami a čakali na Arryna a Kaiusa. Keď som hovorila s Arrynom, sľúbil, že s otcom príde o deviatej. Ale o päť minút budú hodiny odbíjať desať a mne dochádzala trpezlivosť.

„Nevykašleme sa na to?" nadhodil Priamos, ktorý sa už pred nejakým časom začal prechádzať a jeho kroky dopadali na zem v rovnakom rytme, ako špička mojej čižmy. Neodpovedala som, ale ani som nemusela... moje mlčanie mu bolo dostatočnou odpoveďou.

Stále neprišiel? Ešteže tam nie som, vychladla by mi káva... akurát mi pri nej chýba spoločnosť, keďže všetci okrem Ria pracujú v knižnici a ten sa ako žiadaná spoločnosť rozhodne neráta... ozval sa z druhej strany puta znudený Conlaed. Vedela som si ho predstaviť, ako sedí rozvalený na tróne, alebo leží v posteli s rukami spojenými na hrudi a čaká. Alebo je v jedálni, popíja kávu a spoza čaše sa mračí na svojho otca.

Len som nad ním pokrútila hlavou: „Neskutočné."

„Presne! Je to kráľ, mal by sa správať zodpovedne!" rozhorčene súhlasil Priamos, hoci to nebolo úplne to, na čo som narážala. Aj tak som sa ale uškrnula a len prikývla.

Vedel, že s Conlaedom sme konečne opäť v spojení... moje rozčuľovanie sa nad tým, že sa ten trkvas nechal takmer zabiť počúval, až kým mi veľmi opatrne nepripomenul, že to isté sa stalo aj nám. Až vtedy som sa aspoň z časti upokojila, hoci som ho mala v prvej chvíli chuť udrieť.

Že aj nás takmer o život pripravil iný démon som pri rozhovore s Conlaedom vynechala, inak by som si vypočula niečo podobné, čo som začala predvádzať ja sama. To by už Conlaed nebol spokojne niekde usadený, ale pochodoval by po chodbách a popritom z úst vypúšťal nadávky, pri ktorých by sa mu všetci rýchlo pratali z cesty. Možno by sa nakoniec dokonca rozhodol prísť do Tonitrua a odniesť ma domov, než by sa to stihlo zopakovať.

Začínala som uvažovať, že naozaj odídem a nenechám Kaiusa robiť zo mňa blázna, keď sa ale dvere otvorili a kráľ dorazil v prítomnosti svojho syna. Iba svojho syna. Žiadne stráže, sluhovia, nebola tu ani kráľovná. Kaius zastal asi desať metrov od nás a krídla, ktoré boli doteraz mierne roztiahnuté sa stiahli za jeho chrbtom: „Takže... to, čo mi plánujete povedať ma zaujíma viac, ako kedykoľvek predtým."

„Povieme vám, čo je momentálne najdôležitejšie. Ale ako prvé..." otočila som hlavu k Priamosovi a ten už bral obraz, ktorý bol opretý o jeden zo stĺpov. S podivnou úctou ho podal Kaiusovi a odstúpil.

Kaius po obraze prešiel prstami a trochu sa zamračil: „Podivné... niečo také som ešte nevidel. Ako... ako si urobila tie detaily?"

„Čo máte na mysli?" nechápala som. Jeho otázka nepatrila k možným scenárom, ktoré som si v hlave premietala, keď som sa na toto stretnutie pripravovala.

Kráľ sa pousmial v niečom, čo vyzeralo ako úžas: „Hovoria nám orly. Alebo aj jastraby. Máme zrak omnoho citlivejší, než fér s akoukoľvek inou mágiou. Občas sa hovorí, že náš zrak je magický a myslím, že v niečom aj je. A tie detaily, ktoré si tu miestami urobila... videl som štetce, ktoré ti môj syn priniesol. Vlastne... pochybujem, že by na niečo také stačil akokoľvek tenký štetec."

Nasucho som prehltla a potriasla hlavou. Čo v tom obraze videl? Aký detail, ktorý som ani ja sama neregistrovala? Veď bol pomerne jednoduchý... Neviem, ako dlho medzi nami vládlo ticho, kým som sa rozhodla prehovoriť: „Nie som si istá, ako vám odpovedať, ale... Ide o to, že nejde iba o obraz. Keď niečo namaľujem, je to... občas to nie je iba prázdna maľba. Občas... nám niečo hovoria a konkrétne toto plátno je varovaním."