V tieňoch súcitu

99. Kapitola

Zo skalného hrebeňa sme sa dostali na miesto, ktoré kedysi bývalo listnatým lesom. Aspoň to som predpokladala na základe drevnatých kostier, ktoré sa predo mnou týčili v radoch ako tá najpochmúrnejšia armáda. Zo stromov ostali už len mŕtve vysušené schránky, pričom mnohé boli polámané a zvalené na zemi. Tá bola holá - žiadna tráva, kvety, alebo čo i len mach. Nič. Okrem našich krokov bolo všade ticho a aj vietor, ktorý sa nám zapieral do chrbta, ostával mlčanlivý. Ani nezahvízdal. Práve som obchádzala padnutý kmeň, keď som na Luxianu zavolala: ,,Vysvetli mi, prosím, prečo si nás nepreniesla priamo do cieľa a musíme sa tak podrobiť tejto prehliadke? Myslela som, že už tam budeme!"

Neotočila sa. Nebolo nijak znať, či moje slová zachytila. Premýšľala som, či ich nezopakovať, keď ale prehovoril jej brat: ,,Pretože to miesto nevidí..."

Luxiana prudko zastala a otočila hlavu k Nyxovi. Sprvu to bol výraz, ktorý veľmi pripomínal vyhrážku alebo varovanie, ale trvalo len sekundy, kým sa pretavil do niečoho iného. Do obrazu viny, sklamania a hnevu, ktorý ale prekvapivo nebol mierený ani na jedného z nás. Moje nepochopenie musela pocítiť, pretože začala vysvetľovať: ,,Väčšinou nemám problém kamkoľvek preniesť seba i iných. Ale to miesto musím vidieť... lepšie povedané, musí ho vidieť môj vzduch."

,,Ale... čo to teraz znamená? Že je tam vzduchoprázdno, alebo čo?"

Nyx sa pousmial, ale na tvári jeho sestry sa stále držala zvláštna neistota, ktorá sa mi k nej vôbec nehodila. Luxiana sa zamračila na zem pod sebou, keď priznala: ,,Neviem, čo Sauron urobil... Zrejme mu s tým pomohol náš brat, ale... to miesto nevidím, ani necítim. Akoby tam bola diera vo svete, čo ale nie je možné. Ten hrebeň bolo najbližšie, čo som nás vedela dostať. Borra vie, že som oboznámená s vecami, o ktorých by som nemala mať ani poňatia - hoci netuší, že mi v tomto smere pomohla Dora. Ale pozná môj postoj a zariadil sa podľa toho."

,,Dostaneme sa tam vôbec?"

,,Chcela by som povedať, že áno," prehovorila potichu a pomaly ku mne zodvihla ľadový pohľad, ,,ale pravda je tá, že neviem. A poriadne ma to štve... Na nevedomosť nie som zvyknutá už zopár tisícročí."

S tými slovami sa zvrtla a uťala tak čokoľvek, čo by sme jej na to chceli povedať. S Nyxom sme si vymenili neisté pohľady a pokračovali. Lesom sme šli ešte asi hodinu, keď Luxiana prudko zastala. Obaja sme sa pýtali, čo sa deje, ale nereagovala. Natiahla ruku pred seba a prechádzala ňou po vzduchu. Potom sa k nám otočila: ,,Toto je jedna z Borrových bariér. Ale nevysvetľuje to, prečo za ňu nevidím."

,,Nezastaví ťa?"

,,Nie... Aspoň nie sama o sebe. Povedala by som, že Borra svojou bariérou určil hranicu a o zvyšok sa postaralo nejaké kúzlo. Mágia musí byť pri takom rozsahu väčšinou viazaná na priestor – oni použili neviditeľnú stenu. A tá vec, ktorej meno nie je obsiahnuté v mojej slovnej zásobe... tá ma dnu nevpustí."

Lux zavrčala a nohou kopla do suchej zeme, až sa zaprášilo. Zamračila som sa, keď to zopakovala. A potom ešte raz. Zamyslene som našpúlila pery a pozrela na Nyxa: ,,Nemôžem jednoducho vytvoriť pod zemou tunel?"

Nyx len stroho pokrútil hlavou: ,,Borra má v sebe mágiu zeme, takže ak aj nie blokovacie kúzlo, tak minimálne bariéra siaha aj tam."

,,To je nešťastné," zamrmlala som a Luxiana konečne prestala kopať do zeme a zhlboka sa nadýchla.

,,Poviem ti, sestrička, na niekoho tak starého ako si ty, strácaš nervy podozrivo ľahko..."

Luxiana k nemu obrátila hlavu a zaprskala: ,,Ty si možno už z polovice mŕtvy, ale ja ešte nechcem umrieť! Vynaložila som veľa práce na to, aby sa svet v týchto vekoch neskončil. Nyx... ani neviem, koho pritom oslovujem. Ale nech už hovorím s ktorýmkoľvek z vás, nemáte predstavu, čo všetko som urobila, aby som tomu zabránila. Aby sme mali aspoň šancu! Nebyť mňa, respektíve toho, čo mi bezmenná bola schopná povedať..."