V tieňoch súcitu

93. Kapitola

,,Kde ste sa vy dvaja túlali?" spýtal sa Arryn bez pozdravu, keď nám vletel do izby. Niekedy mám pocit, že túto stránku asi pri jeho výchove zanedbali... Ten chlap naozaj nevie klopať?

S Priamosom sme si vymenili pohľady a ja som nasucho prehltla. Arrynovi sme nepovedali, že sme neprechádzali miesta, na ktorých sme sa dohodli a namiesto toho sme si sami určili ciele. Aj tak sme nič nenašli... čo nás riadne sklamalo. Znamenalo to, že treba naozaj hľadať mimo mesto? Alebo je potrebné prehľadať niečo iné...

Obrátila som hlavu k Arrynovi a jemne sa pousmiala: ,,Popravde... vrátili sme sa do hradu o niečo skôr. Priamos sa stále sťažoval, že vyhladol a ani jeden sme si nevzali peniaze na jedlo, takže sme sa vrátili do hradu."

,,Mohli ste si požičať odo mňa..."

,,Nevedeli sme ťa nájsť a Priamos vie byť poriadne otravný, takže som hľadanie vzdala a radšej sme sa vrátili," nevinne som zažmurkala a ignorovala Priamosa, ktorý sa na mňa mračil.

Arryn len ohrnul pery, ale napokon mykol plecom a posadil sa do voľného kresla. Bezmenná s Eldwynom sa pred nedávnom vybrali na prechádzku po chodbách... zjavne ich nebavilo presedieť deň v izbe, takže sa túlali hradom. Princ Tonitrua si ich neprítomnosť vôbec nevšímal, keď opäť prehovoril: ,,Takže, lady, čo si namaľovala?"

Prižmúrila som oči a uprela naňho podozrievavý pohľad: ,,Ako o tom vieš?"

,,Kým sme boli preč, tak sa tu zastavila slúžka, aby poliala kvety. Všimla si pomaľované plátno a medzi služobníctvom sa nič neutají, takže to už vedia... v podstate všetci," Arryn sa uškrnul, ale ja som mu ten veselý výraz neopätovala.

Premerala som si ho, než som vstala o posunula stojan, na ktorom bolo plátno rozprestreté. Zapískal a pokýval hlavou: ,,Naozaj máš talent. V prípade, že by šlo môjmu otcovi len o to, tak by si mala vyhraté. Ale... čo to je?"

S Priamosom sme si vymenili veľavravné pohľady a bola som rada, že si vysvetľovanie vzal na seba, hoci mu nepovie všetko. Kým Priamos Arrynovi rozprával o tom, že niektoré obrazy pochádzajú z môjho podvedomia a ťažko sa určuje, čo predstavujú - fakt, že sa nám to už niekoľkokrát podarilo vynechal -, ja som sa postavila k oknu a predstierala, že ma nemenný a ponurý svet za ním zaujal. Namiesto toho som sa snažila prebiť cez to, čo ma zväzuje. Neúspešne. Zdá sa, že čím viac svoju mágiu používam, čím viac sa snažím dostať ku Conlaedovi a čím viac sa pokúšam vyslobodiť... tým je to horšie.

Čo to znamená? Čo to je? Kto mi to robí? Povedzte, kto mi to robí!

Ale tiene mlčali. Keď som na ne nečujne zavrčala, len zašepkali: Odpovede nie sú vždy to, čo potrebuješ dostať. Občas je lepšie nájsť ich, o to väčšiu cenu budú mať. O to viac pochopíš, že mlčaním sa ťa snažíme varovať.

Nehnevajte sa na mňa, ale to mi veľmi nepomáha. Bezmenná vravela ,,tiene napovedia význam". Tak poviete mi niečo, alebo nie?!

Ešte nie... Zatiaľ. Čas príde. On prichádza stále. Trpezlivosť živých je to jediné, čo si pýta na oplátku.

Nerobila som si nádeje, že od nich dostanem inú odpoveď. Zavrčala som, tentokrát naozaj, a Priamos s Arrynom sa ku mne prudko otočili. Hrbila som sa nad okenným parapetom a nechty zarývala do kameňa. Časť mojej mágie stále prúdila a na kameni ostali odtlačky mojich rúk, spolu s hlbokými dierami od zaťatých prstov. Zamračila som sa, ale bola som v takom stave, že som kameňu tvar vrátiť nedokázala. Bola som unavená... rozdrvená... Dopekla, musím nájsť pôvod toho, čo mi to spôsobuje, lebo sa zadusím s pľúcami plnými vzduchu.