V tieňoch súcitu

35. Kapitola

Len som naňho civela. Po tom, čo po mňa poslal jedného strážnika, som si to sem namierila s odhodlaním mu niečo povedať, ale teraz... teraz mi akosi oťažel jazyk. Zatiaľ čo on si niečo písal do papierov rozhádzaných po stole, ja som sa snažila nájsť slovo, ktorým by som začala. Ale nič. Nič som nemohla povedať a v nose som stále cítila pach čerstvej férskej krvi. Bolo mi z toho zle...

,,Toto je tvoj rekord v mlčaní..." zamrmlal Conlaed a prižmúril oči, keď si do ruky vzal nejaký papier.

Zaťala som zuby a než som si uvedomila, čo vôbec robím, papier som mu z ruky vytrhla a jeho okraj tak skrčila. Päsťou, v ktorej som zvierala aj dokument, som buchla po stole a zavrčala: ,,Ako môžete byť tak pokojný a ľahostajný?!"

,,Keby si tiež urobila toľko vecí - mimochodom horších, než čo si videla... tiež by si sa vedela od toho odosobniť. Musel som potrestať Charis... Bol to účinný spôsob," hovoril bez záujmu, ale mojou opovážlivosťou bol pobúrený. Prezrádzal to hnev v jeho očiach. Nikdy sa k nemu nikto nesprával s takou opovážlivosťou ako ja, dokonca ani Charis... Každý sa ho bál príliš na to, aby čo i len zvýšil hlas. Ale ja som bola buď šibnutá, alebo ešte vždy zmierená s blížiacim sa koncom natoľko, že som samú seba naučila, správať sa k nemu rovnako, ako ku komukoľvek inému. Naučila som sa v tomto smere ignorovať fakt, ako veľmi mi je schopný ublížiť. Akoby som už rátala s tým, že ma život bude bolieť...

Pokrútila som hlavou a odfrkla si: ,,Mala pravdu..."

Zvraštil obočie, ale jeho tón bol stále rovnako neutrálny: ,,Prosím?"

,,To dievča. Tá férka, ktorá sa stala vašou obeťou... Mala o vás pravdu..." mykla som plecom, otočila sa a vykročila ku dverám.

Predo mnou sa však objavil čierny dym a ja som už vedela, kto po ňom zostane. Conlaed nechápavo prižmúril oči a ruky si prekrížil na hrudi. Venovala som mu ľadový pohľad, keď som si odfrkla: ,,Mala pravdu o tom, čo ste..."

Obišla som ho, ale chytil ma za ohyb lakťa: ,,Skús byť konkrétnejšia."

,,Ty vieš o čom hovorím," zavrčala som, trhla rukou a vytrhla ju tak z jeho zovretia. Prešla som po ňom pohľadom od nôh až k búrkovým očiam a len rozhodila rukami: ,,Si netvor."

Otočila som sa mu chrbtom a nechala ho tam stáť. Keď som otvorila dvere, stretla som sa s jeho neutrálnym pohľadom. Bez citu. Bez čohokoľvek. Len som nad ním mykla plecom a pokrútila hlavou: ,,Ale to už o sebe vieš..."

XXX

Opäť som bola tam dole. Tentokrát som ignorovala zem vlhkú od všelijakého humusu a jednoducho som si na ňu sadla s chrbtom opretým o mreže.

Počula som šuchotanie a prekvapilo ma, že Priamos nabral dosť síl na to, aby sa oprel o mreže vedľa mňa, hoci z opačnej strany: ,,Prekvapuje ma, že tu si..."

,,Kam inam ísť, keď sa ti hnusí niekto tam hore..." zamrmlala som a ohrnula nos pri spomienke na kráľa a jeho ruky zmáčané krvou. Pred očami som mala kusy tela jednej ženy, rozhádzané po honosnej komnate.

Priamos si vzdychol a otočil ku mne hlavu: ,,Strážnici, čo to tu raz za čas musia obhliadnuť, aby vyniesli mŕtvoly, sa rozprávajú pomerne nahlas. Viem, čo sa stalo, preto zmením tému... Opýtala si sa kráľa, prečo som tu dole?"

,,Povedzme, že som na to nenašla vhodnú príležitosť..." odvetila som a zrak sklopila k zemi. Na ramene som pocítila roztrasenú ruku, ale nestriasla som ju. V tejto chvíli bol Priamos jediný, koho by som na tomto hrade mohla nazvať spojencom. Hoci som k nemu stále prechovávala zášť - nebyť jeho, nikdy by som sa tu neocitla -, ale v tejto chvíli nás spájal hrad, ktorý nám bol obom väzením. Vzdychla som si a pokrútila hlavou: ,,Očividne sa cítiš lepšie... keďže sa ti podarilo sa doplaziť až sem..."