V tieňoch súcitu

59. Kapitola

,,Kto sa o nich vlastne staral, keď si bola preč? Horatio?" Conlaed sa stále obzeral za vlčími hlavami, ktoré za nami pozerali, ale ďalej nešli. Ostali na čistinke, tak ako vždy.

Prikývla som a vzdychla si: ,,Hej... Okrem mňa bol donedávna jediný, kto sa ich natoľko nebál. Zvykli si a on tiež... Štve ma, ako je svet rozdelený."

,,Čože?" zvraštil obočie a zastavil.

Stisla som pery, neistá, ako mu to vysvetliť: ,,Myslím... môj svet. Tenebris na jednej strane, Aequor na druhej... a potom svorka. Prečo to nemôže patriť k sebe...?"

Conlaed na mňa pozeral nečitateľným výrazom, za čo som ho mala chuť udrieť. Mlčí a tvári sa, akoby ma nepočul, hoci viem, že v hlave sa mu točia kolieska. To všetko sa však deje za stenou, za ktorú nepustí ani mňa, rovnako ako ho ja nenechám vŕtať sa v najhlbších kútoch mojej mysle. Už som šla otvoriť ústa, keď napokon prehovoril on: ,,Môžu k sebe patriť... Len ich ešte nič nespojilo... Teda, doteraz. Teraz ich spájaš ty."

,,Ja?" nadvihla som obočie, ale keď som nad tým premýšľala, chápala som, ako to myslel. Majú spory... a medzi tie som sa postavila. A nejakým čudným spôsobom sa mi darí ich tíšiť. Už len to, že Horatio naozaj ochotne pomáhal Riovi...

Poznal moje myšlienky. Vedel, že strácam prehľad v tom, ako to celé je. Neviem, čo mám očakávať... Som dostatočným spojením na to, aby začali naozaj spolupracovať a stali sa v boji, ktorý nás zrejme čaká, spojencami...?

Conlaed sa slabo usmial a opäť prehovoril: ,,Možno máš pocit, že je to nemožné. Ale práve teraz Horatio zachraňuje život chlapovi, ktorý ho za svojej vlády vykázal z Tenebrisu, pre dôvod mne neznámy, ale vraj to bola poriadna somarina. Pôvodne celkom dobre vychádzali, ale vtedy sa nesmierne pohádali a možnosť sa uzmieriť neprišla. To nariadenie sa zrušilo, keď som sa stal kráľom, ale nebyť teba, myslíš, že by liečiteľ niečo z toho teraz robil? Potom Nyx... sám Priamos ho označil za ešte horšieho odo mňa a pozri, kde je teraz. A hoci svorka nie sú obyčajní vlci, iného by v tom lese prinajlepšom obišli. Nešli by s ním až sem a nepočkali by tu naňho. Niečo... niečo si v tomto svete zmenila. Bez ohľadu na to, či bariéra ešte stála, alebo nie; či ako férka, alebo človek; vedome, či nevedome....Neviem, ako sa to stalo, ale meníš v tomto svete mnohé, čo sa nezmenilo od jeho začiatkov. Neviem, kto si, ani kto boli tvoji skutoční rodičia... ale týmto nič nekončí."

Len som naňho vyjavene pozerala a slabo sa zasmiala. Conlaed... ten Conlaed, veľký kráľ Tenebrisu, vládca, ktorý svojou krutosťou desí celý svet a mňa pravidelne irituje svojím pesimizmom, práve hovorí, akoby čakal na nejakú revolúciu proti našim nepriateľom, ktorú povediem, alebo čo. Conlaed tú myšlienku počul, načo sa slabo zamračil a naoko urazene kráčal ku kráľovským záhradám. Pozerala som za ním zopár sekúnd, kým som tiež vykročila a dobehla ho: ,,Podľa mňa si o mne priveľa namýšľaš... ale ďakujem."

Pootočil ku mne hlavu a nadvihol jeden kútik: ,,V tom sa nezhodneme... ale nemáš začo."

Záhrady boli ešte vždy prázdne, ak nerátame niekoľko stráží, ktoré nás však púšťali dnu už predtým, takže nám nerobili problémy. Vzdychla som si a mierne zrýchlila: ,,Mali by sme si švihnúť, než narazíme na niekoho, kto..."

Než som stihla dopovedať, ozval sa tlmený buchot a ja som hneď zastavila. Conlaed ležal na zemi a nad ním bol... Edan? Na moment som ostala stáť zamrznutá na mieste a kým som sa pohla, Conlaed zo seba Edana odkopol a vrazil mu do tváre. Spravila som krok, že sa postavím medzi nich, ale niekto mi stisol ramená a stiahol ma späť. Jedným prudším pohybom som sa zo zovretia vytrhla a zistila, že to bol Priamos. To už Nyx prechádzal okolo mňa a odsotil Edana na zem, zatiaľ čo Conlaedov chrbát vrazil do najbližšej steny. Boh medzi nimi si oboch premeral a vzdychol si: ,,Toto očividne nebude jednoduché spojenectvo... mám pravdu, Nyx?"