V tieňoch súcitu

100. Kapitola

Naozaj ma mrzí, že to trvalo tak dlho. Snáď ma ospravedlní fakt, že som mala tento víkend prijímačky na vysokú a neriešila som nič iné, len to. Tak dúfam, že sa vám bude táto kapitola páčiť.

Luxiana

Mŕtvola ležala na zemi, môj brat sa mračil a Nyx otvárala ústa. V jej pohľade však nebolo ani zrnko zdesenia, z čoho som uvážila, že už niečo také videla. Mŕtvoly všetkého druhu jej neboli cudzie... ale dívať sa, ako telo chradne v priebehu sekúnd, to veľmi dlho zvyklo zamraziť aj mňa. Teraz už nie, ale nie je to až tak dávno, čo ma táto Borrova časť desila. Pokiaľ ide o tohto môjho brata, tak bol preč. Medzi habkajúcimi vojakmi stál už len Sauron so ženou, ktorá mala od férky skutočne ďaleko. Bola jednou z tých, čo tu ostali... a postavy vynárajúce sa z lesa tak isto.

„A čo teraz?" ozvala sa Nyx, neisto behajúc pohľadom po priestore.

Našpúlila som pery a ešte raz si prezrela celú scenériu. Démoni sa už chystali na boj s férmi – určite ich nezabijú, pretože Sauron ich chcel využiť ako schránky pre ďalších návštevníkov z iného sveta. Môj zasraný synovec už vyťahoval starožitnú knihu a hľadal správnu stránku – aj tak ale už začal hovoriť, akoby text vedel naspamäť. Možno si to ten bastard nacvičoval doma pred zrkadlom. Začína sa to. Ale kam dopekla zmizol Borra?

Nyx sa stále dožadovala odpovede, takže som si povzdychla a mykla plecom: „Ja idem nájsť svojho brata. Vy dvaja sa pokúste dostať cez tú hordu a zastaviť Saurona."

„Nemôže sa tam jeden z vás premiestniť a jednoducho mu tú knihu vziať?" ozvala sa Nyx, ale nad tým som sa už zamýšľala.

Pokrútila som hlavou, ale odpovedal môj brat: „Sauron už vyslovil prvú vetu, takže priechod sa začal otvárať. Keď skáčeme medzi priestorom, na okamih sa naše telo stráca a začne sa zhmotňovať inde. Ak by sme skočili k nemu..."

„Mohli by ste skončiť na druhej strane," dokončila namiesto neho.

Hrdo som sa na ňu usmiala: „Šikovná... Skutočne je to tak. Premiestniť sa k nemu je nebezpečné."

„Takže čo?"

Uškrnula som sa: „Už som povedala. Ja nájdem Borru a zistím, čo to stvára – nevyparil sa len tak. Vy sa pokúste toho trkvasa zastaviť."

S tým som zmizla. Pohybovať sa v blízkosti Sauronovej slizkej gebule nebolo bezpečné, ale po okolí to stále šlo, keďže bol len na začiatku rituálu. Vzduchom sa cestovalo ľahko a nebolo ťažké niekoho nájsť. Moje telo sa zhmotnilo len kúsok od môjho brata. Borra si ma ani nevšimol, pretože moje topánky dopadli na mäkkú pôdu a nevydali zvuk, ktorý by pri nesústredení sa mohol zachytiť. Premerala som si ho, ako sa skláňa a dlaňou máva nad zemou – v hline sa objavovali podivné symboly. Naposledy som ich videla, keď som bola malá... vtedy ich maľoval náš otec.

„Čo to vyvádzaš?" ozvala som sa z polovice zmätená, z polovice nasrdená.

Borra sa prudko postavil a vyvalil na mňa oči. Vzápätí mu však všetko docvaklo: „Tá diera... to nebola chyba. To si bola ty. Ako?"

Nemala som v pláne mu vysvetliť, že to bola Nyx. Tá Nyx, ktorá bola smrteľná a zároveň dlhoveká. Hoci teraz už je len dlhoveká a blíži sa k nesmrteľnosti - aspoň v rámci možností. Posledný diel skladačky, ktorý mi bol odhalený a ja ho nikdy nevytiahnem na svetlo.

Ľahostajne som mávla rukou: „Neodpovedal si mi."

„Ani to neurobím. Nenechám ťa, aby si môjmu synovi skazila..."

„No, no, no! Tak za prvé, obaja vieme, že ma nemôžeš zastaviť – a rovnako ani ja teba, takže sme v slepej uličke. A za druhé, pýtala som sa na nejaký rozumný, a zdôrazňujem rozumný dôvod, prečo robíš jednu kravinu za druhou. Ja viem, čo je to za symbol. A stavím sa, že si veľmi dobre pamätám aj zvyšok tých, čo už si namaľoval, alebo sa na to chystáš."