V tieňoch súcitu

68. Kapitola

Zvuk preťal hlasný vreskot a ja som s ľútosťou skrivila tvár. Magické štíty férov uchránili pred šípmi... ale vriaca voda si našla aj tie najužšie medzery a udrela tvrdšie, než by čakali. Tým jedným útokom na zemi od bolesti kričala polovica Sauronovej družiny, ktorá bola na tejto strane. Horatio zatiaľ posilnil plamene na druhej strane na maximum a cez jeho oheň sa nedostal jediný vojak. Stisla som rukoväť meča pevnejšie a sama pre seba som zavrčala, než sme sa zrazili s férmi, ktorí ako prví preskočili popálené telá. Mali prevahu, ale spomedzi dlažobných kociek povstával Nyxov oheň, ktorý ich rady stále prerieďoval natoľko, aby sme nečelili nezvládnuteľnej vlne protivníkov. Edan stále využíval malé zvyšky vody, ktoré sa nevyparili a dusil protivníkov, proti ktorým nemal čas zodvihnúť meč. Ja som sa zatiaľ uhýbala trom sekerám, pričom každá mala za hlavný cieľ odťať mi hlavu. Keď mi čepeľ mierila na brucho, vyskočila som a ostrie preletelo tesne pod mojim špičkami. Hneď za ním letelo aj druhé, takže som dopadla do kotrmelca a až potom mohla vstať bez toho, aby ma pripravili o končatinu. Zrak mi však padol na malý levanduľový pramienok, ktorý ostal ležať na zemi. Zvraštila som obočie a pozrela na troch rozzurených férov.

Som popudená... Tá myšlienka sa niesla do diaľky a ja som počula Conlaedov smiech, ktorý bol odozvou.

Prižmúrila som oči a zo zeme vystrelil jeden tenký kamenný hrot. Hneď na to sa opäť stiahol, ale ostal po ňom jeden naskrz prepichnutý fér so šokom vpísaným na mŕtvej tvári. Zvyšní dvaja behali pohľadom medzi mnou a mŕtvolou, ale to som už zaútočila a jeden prišiel o hlavu. Ten nešťastnejší sa snažil zachytiť svoje vypadávajúce črevá. Ohrnula som nos a podrezala mu hrdlo, aby bol jeho koniec rýchly. Aj tak by to už nerozchodil... Vo chvíli, keď som sa otočila, do mňa však vrazilo cudzie telo a mne meč vypadol z ruky. Útočník pravdepodobne tiež prišiel o zbraň, pretože sa snažil prázdnymi rukami dostať k môjmu krku. Než sa mu to podarilo, skrčila som nohy a odkopla ho od seba. Načiahla som sa po meč, ale keď som sa otočila k férovi, zahnal sa už tým svojim a ja som sa musela hodiť dozadu, aby nezasiahol moje hrdlo. Meč ostal ležať príliš ďaleko, keď fér nadvihol ten svoj, ale... Dopekla! Poznala som jeho tvár a vzhľadom na výraz, ktorý sa mu objavil na tvári, keď mi pozrel do očí, aj on spoznal mňa. Nikdy sme sa nerozprávali... ale neraz sme okolo seba prešli, keď som ešte bývala na Sauronovom sídle. Možno som vyzerala inak... ale moje oči ostali. Využila som moment jeho nepozornosti a mávnutím ruky doňho hodila kus steny. Človeka by som tým na mieste zabila, fér sa však začal pomaly stavať na nohy. Zdalo sa však, že nie jedna kosť v jeho tele je zlomená a aby sa mohol prirodzene pohybovať, musia sa dať dokopy najprv tie. Zodvihla som meč a po ceste ho ešte kopla do tváre tak, aby omdlel. Hoci sa jeho telo hojilo, už ma neohrozoval. Ale po dvoch krokoch som sa zastavila. Povie Sauronovi, čo si uvedomil. Buď ho zabijem, alebo...

Nepáčilo sa mi to, ale uväznila som ho v kamenných putách a nechala tam ležať. Riskujem veľa. Ale ak nás tu dnes zabijú, už nebude dôležité, čo Sauronovi povie.

Boj pokračoval. Horatio udržiaval plamene na jednej strane, Nyx z nich vytváral nebezpečný labyrint na druhej. Mnohí sa uvarili, keď ich Nyx uväznil medzi ohnivými stenami, ktoré sa potom k sebe približovali, kým sa nešťastníkovo telo nepremenilo na kôpku prachu a kostí. Rio bol stále niekde preč a Bezmenná stála opäť vedľa liečiteľa. Vedela som, že občas niečo povie, ale jediný, kto mal možnosť jej slovám rozumieť, bol Horatio a ten len s vážnym výrazom sledoval svoje plamene a občas zablúdil pohľadom k nám. Conlaed kosil svoje vlastné obete bez jediného zaváhania a ja som vedela, že sa blíži k Sauronovi. Mala som tušenie, že nebudeme mať toľko šťastia, aby ten bastard zhorel v ohni. Ale zároveň som veľmi chcela, aby sa tak nestalo... jeho smrť by vtedy nebola splatením starých dlhov. Tie by zhoreli v ohni, rovnako ako jeho telo.

A vtedy sa zlatovlasý netvor vynoril z plameňov a jeho oči sa stretli s búrkovomodrými, tak podobnými tým mojim. Ignorovala som hukot okolo mňa a moje podvedomie zabíjalo každého útočníka prv, ako sa ku mne priblížil. Dívali sa na seba len niekoľko sekúnd a povedali len niekoľko slov, keď sa do seba pustili. Obaja rovnako draví a rovnako nemilosrdní k tomu druhému. Vedela som to, už keď sa tí dvaja stretli pri bariére, ktorá už dnes neexistovala. Nenávideli sa. A teraz to dávali najavo každým pohybom svojho tela. Videla som Conlaedovu túžbu ho zabiť... ale vedela som, že dodrží sľub, ktorý mi dal. Tiež mi dá šancu zaťať doňho pazúry. Ale videla som aj niečo iné... a to Sauronovo vrecko, ku ktorému sa pri každej príležitosti načahoval, ale nikdy nemal dosť času. Naklonila som hlavu a zamračila sa. A či som tiene počúvala, alebo nie... Dopekla, vedela som, čo v ňom má. Vedela som to skôr, ako ten náramok vytiahol a načiahol sa ku Conlaedovej ruke. Neviem, ako som sa k nim dostala. Svet pred mojimi očami sa zmrštil a ja som sa objavila vedľa Conlaeda. Ruku som natiahla k tej jeho a chytila ho za prsty, keď na moje zápästie dopadlo kožené puto. Sauron s vyvalenými očami odskočil a Conlaed nechápavo behal pohľadom medzi mojou tvárou a rukou, ktorá stále držala jeho prsty. Z búrkových očí odišla agresívna divokosť a nahradilo ju niečo jemnejšie. Bolesť zmiešaná s vďačnosťou. Nasucho som prehltla, keď som oči uprela na Sauronov meč. Možno ho už nemôžem zničiť bez toho, aby som sa ho dotkla... ale môžem urobiť niečo iné. Než sa stihol spamätať, vykopla som mu ho z ruky a druhou nohou Saurona kopla do tváre. Zavrčal a namieril na mňa ruku, ale čokoľvek na mňa poslal, Conlaed to svojou mágiou odklonil bez toho, aby sa na Saurona pozrel.

,,Nemala si to robiť," zamrmlal, keď na nás Sauron zazeral a my sme získali niekoľko sekúnd.

Zhlboka som sa nadýchla a pokrútila hlavou: ,,Ale ja som chcela."

Sauron zodvihol meč, načo k nemu Conlaed otrávene otočil hlavu a než vykročil, ešte zavrčal: ,,Keď sa vrátime domov, dám ti tú prekliatu vec dole."

So stisnutými perami som pozorovala Conlaeda, ktorý sa mi pred očami menil na ešte zúrivejšiu bytosť, než bol doteraz. Prešla som si rukou po zápästí a zaťala zuby. Mať tie okovy zovreté okolo mojej mágie bolo nechutnejšie, než som si predstavovala. Ako dusivý sliz a železné ihly, ktoré nedovoľovali mojej moci ani jediný malý pohyb, aby sa cítila uväznená v mojej koži aspoň trošku pohodlnejšie.

Stále som krok za krokom cúvala, keď sa proti mne rozbehli dvaja férovia, ktorým sa podarilo dostať skrz oheň, ktorý ich postupne prepúšťal. Neviem kedy a kde som stratila meč, takže som zodvihla nejaký zo zeme. Pravdepodobne patril neďaleko ležiacemu mŕtvemu vojakovi.

Zaťala som päste a sama sebe pripomenula, že Priamos ma učil bojovať aj bez mágie. Tie putá na tom nič nemenia.

Prvej rane som sa uhla a zároveň zabodla meč do vojakovej hrude. Neviem, čo presne som mu prebodla, či srdce, alebo len pľúca... ale padol k zemi a už nevstal. Za ním sa hrnul ďalší. Pred jeho ranou som sa tiež zohla a švihla mečom dozadu. Čepeľ sa zaťala do jeho krku a preťala miechu. Keď padol na zem... opäť som si na krátky moment dovolila, aby ma to mrzelo. Zatvorila som oči a kývla hlavou ich smerom. Chabý prejav úcty... ale viac som pre nich urobiť nemohla.

Mala som ešte zatvorené oči, keď som počula svišťanie. Vedela som, že už sa neuhnem a ani moja mágia ma nemohla ochrániť, hoci sa začala metať vo chvíli, kedy si hlava uvedomila, čo sa ku mne blíži. Vedela som, že vydychujem naposledy a ešte som chcela vyslať myšlienku k vlkom a Conlaedovi, ale... aj to spojenie bolo zvláštne zovreté a ja som si nebola istá, či tie slová doputovali tam, kam boli vyslané. Ale keď ten zvuk utíchol a ozval sa tupý úder, vo svojej hrudi som bolesť necítila. A keď som otvorila oči, Priamos mi padol do rúk.

Dúfam, že sa páčila. :) <3