V tieňoch súcitu

48. Kapitola

Stále som sedela na tróne, ale predo mnou už nestál malý princ s Priamosom a ja som nebola v nekonečnej Sále stratených snov. Predo mnou kričal dav, po mojich bokoch boli stráže v čierno-zlatom brnení a helmami na hlavách.

,,Veličenstvo! Než vás korunujeme... prosím, zahájte popravu odsúdených, tak ako udáva náš zákon!" zvolal starec, ktorý samozrejme nebol férom. Bolo čudné vidieť po takej dobe človeka. Uvedomila som si, že všetci okolo mňa sú ľudia, hoci ja som cítila ostrosť svojich férskych tesákov. Starec si stiahol kabátec, spod ktorého mu vytŕčalo brucho a pokračoval: ,,Musíte zahájiť popravu. Ak tak neurobíte, budete odsúdená zhorieť na hranici pre vlastizradu!"

Zvraštila som obočie a neveriacky pokrútila hlavou. Toto je ako začiatok VEĽMI zlého vtipu. Starec sa zlomyseľne uškrnul a pokynul bacuľatou rukou smerom k medzere, ktorá bola v dave. Zamračila som sa a pohľadom spočinula na dvoch postavách, kľačiacich pred povrazom. Tmavá pokožka sa leskla v žiare silného slnka a dvaja muži zodvihli oboch odsúdencov. Keď som uvidela tváre, splnilo sa hrozné tušenie, ktoré som mala, odkedy som uvidela tmavú pokožku a čierne vlasy. Aillard a Edan. Obaja v špinavých košeliach z vrecoviny a bosí.

,,Vydajte rozkaz!" zaznel hlas, ale už len v pozadí. Zaťala som zuby a pokrútila hlavou. Nebolo to ťažké rozhodovanie... radšej skončím na hranici, než vidieť ich dvoch visieť. Vybehla som dopredu a jednému zo stráží vzala meč a dva nože. Jedno ma Priamos neučil... vrhať nože. Ale netušil ani to, že je to niečo, čo už dávno viem. Keby ma videl, zatlieskal by mi... pretože som si istá, že v tejto jedinej veci sa vyrovnám aj samotnému Wolfmorteovi.

Nože preťali vzduch a prerezali laná slučiek, v ktorých mali Edan s Aillardom už hlavy. Dobehla som k nim a bleskovou rýchlosťou im prerezala putá. Chcela som použiť mágiu, ale keď som si všimla kožený náramok na ruke, musela som použiť oceľ. Spolu sme bežali preč, ale netrvalo ani desať sekúnd, keď sa slova ujali lukostrelci. My sme sa šípom úspešne uhýbali viac menej bez problémov, ale môj zrak spočinul na šípe, ktorý mieril niekam mimo nás. Otočila som hlavu a uvidela malé dievčatko.

Nie... to nie...

Vedela som, že nemám mágiu. Vedela som, že tu môžem zomrieť... ale aj keď som si stále vravela, že ona nie je skutočná... toto nešlo.

Aj s náramkom na ruke som bola rýchla a vybočila z cesty, ktorou sme utekali. Aillard a Edan na mňa kričali, ale nepočúvala som ich. Vrhla som sa pred dievča, ale aj keď som sa ju snažila siahnuť na zem a zachrániť obe, sotva sa pohla, akoby bola pripútaná k zemi a než som stihla vymyslieť čo ďalej, kožu môjho chrbta preťal hrot šípu. Zapotácala som sa a nohy sa mi podlamovali. Zranenie nebolo vážne, pretože šíp zastavila kosť, ale aj tak moje telo odmietalo spolupracovať. Padala som na zem, ale namiesto toho, aby som do nej vrazila som prešla skrz, akoby hladinou vody a už len padala do neznáma.

XXX

V chrbte som mala nepríjemný pocit, ale nebolel ma. V ušiach sa ozývali známe hlasy, ale nebolo možné, aby patrili k tváram, ktoré sa mi vynárali v pamäti.

,,Ahoj, Nora..." zaznel posmešný hlas a ja som sa prudko posadila. Sedela som za stolom s dvoma chlapcami, ktorí už nemali ďaleko od mužov... Boli starší odo mňa a predsa mi teraz prišli tak maličkí... Orlando a Oliver Horseovci. Dvaja synáčikovia starostu diery, v ktorej som sa ocitla. Cameliard... vôbec mi nechýbal. Oliver prešiel prstom po svojej jazve na tvári, akoby si spomínal na deň, kedy k nej prišiel.

Zamračila som sa a pomasírovala si spánky. Hlava ma bolela, akoby ma niekto práve vytrhol z mdlôb po tom, čo som sa do nej udrela: ,,Čo tu robím?"

,,Sedíš," zamrmlal Orlando a pobavene sa zasmial.

Vrhla som naňho otrávený pohľad, ale nemala som dosť energie na to, aby som mu teraz nadávala a hádala sa s ním. Ešte vždy mi nedochádza, k čomu toto všetko smeruje... Mala som si od malého princa vypýtať jasnejšie pokyny než to, že tu mám hľadať samú seba a pritom ani neviem, čo to znamená.

,,Ty... Ty... Ty tu čo hľadáš!?" ozval sa hlasný škrekot a aj Horseovci prekrútili očami. Pomaly som hlavu otočila k známej žene, ktorá mi život znepríjemňovala už pomerne dávno a aj tak som to mala v čerstvej pamäti.

Stisla som pery a zhlboka sa nadýchla: ,,Dajte mi pokoj, lebo prisahám, že vás zaškrtím."

,,Ty tu nemáš čo robiť! Prekliata bosorka... vráť sa do svojej chatrče a do nášho mesta sa nevracaj! Prinášaš smolu!" neprestávala vrieskať a hoci sa jej slová sotva dali nazvať prívetivými, vytáčala ma do nepríčetnosti. Vždy som ju dokázala plne ignorovať... teraz vo mne blčal hnev a hlasy v hlave na mňa kričali, aby som sa na ňu vrhla.

Zaťala som zuby, postavila sa a vykročila na opačnú stranu, ale odrazu predo mnou stála, akoby sa premiestnila podobným spôsobom, ako to má vo zvyku Conlaed. Zastavila som a opäť sa otočila, ale zase stála predo mnou. Nebolo kam utiecť a ja som strácala nervy, pretože ona nebola schopná sklapnúť. Zaťala som päste a nechty zaryla do kože, aby som sa sústredila na bolesť, nie na hnev, ale bolo to márne... cítila som sa podobne, ako keď som bola ešte človek. Keď môj mozog zlyhával a ja som mala nutkanie zabíjať všetko okolo mňa. Akoby som opäť strácala hlavu a hnev ma napĺňal proti mojej vôli.

Žena sa opäť nadýchla, aby pokračovala, ale to už moje ruky zvierali jej krk a ona klesla na kolená. Chrčala a škriabala ma, ale nepomohla si... férska sila mi ostala a jej tvár červenela.

Nerob to! Nerob to! Prestaň!

Nemohla som. Nešlo to... ruky neposlúchali a ja som spravila jediné, čo mi napadlo. Sklonila som sa a samej sebe zahryzla do ruky. Férske zuby prerezali kožu a keby moje ústa neboli prisaté na krvácajúcom mieste, zvrieskla by som. Trvalo dve sekundy, keď moje ruky pustili opuchnutý krk a ja som spadla na zem. Zakvílila som, pretože som si opäť udrela hlavu a pomaly sa začala stavať. Opäť som cítila kontrolu a hnev sa valil niekam preč. Akoby prestalo pôsobiť nejaké zlé kúzlo. Moje oči sa stretli s očami Bratov Horseovcov, ktorí sa spokojne, priam hrdo uškrnuli a zmizli.