V tieňoch súcitu

3. Kapitola

Aj napriek tomu, že som bývala sotva míľu od hraníc, nikdy som ich nevidela. Hovorilo sa, že za nimi už nežijú okrem divokých a krvilačných férov žiadne zvery, iné príbehy hovoria o mutantoch. Niekto tvrdí, že vzduch je tam pre ľudí toxický, alebo ho opisovali ako pozemskú napodobeninu podsvetia.

Teraz som stála len kúsok od neho, svet férov som mala na dohľad, ale za hranicami som nevidela mŕtvy svet. Skôr mi pripadal živší. Stromy mali hustejšie konáre a listy sýtozelenú farbu. Žiadne choroby, suché lístie a polámané konáre. Boli zdravé, ale to nebolo to najpodivnejšie. Pomedzi kôru, vo vlniacich sa ryhách, žiarilo jemné zelenkavé svetlo. Kôru pokrývali lišajníky žiariace na žlto, modro a tyrkysovo. A akoby toho nebolo dosť, medzi stromami sa naháňali roje svätojánskych mušiek. Tie sa však nepribližovali k hraniciam, akoby ich tento svet odpudzoval. Bolo to ako mágia, ktorej úbohé úlomky sa dostávali do nášho sveta, ktorý bol v porovnaní s tým férskym veľmi malý. Bolo to ako kúzlo, nehovoriac o tom, že tam boli konáre samé lístie, zatiaľ čo tu bola neskorá jeseň a stromy boli úplne holé.

,,A čo je ten problém?" povedala som podráždene, aby som dala ostatným jasne najavo, že už som chcela spať. Pod čiernym koženým kabátom s kapucňou som mala len spodné prádlo, ktoré keby uvideli nesprávne oči, asi by ma upálili. Mala som šťastie, že mladý Argent nebol natoľko poverčivý ako starosta a jeho žena. Nahé nohy sa našťastie ukrývali v kožených čižmách siahajúcich až nad kolená.

,,Pozrite sa na toto," odvetil mi jeden z členov mestskej stráže a ukázal na hranicu. Prevrátila som očami a zadívala sa na to miesto, kam mieril jeho prst. Hranica šla všade rovnou líniou, akoby ju nikto narysoval, ale na tomto mieste skutočne vybočila z kurzu. Tráva bola zelenšia, rovnako ako lístie na stromoch, a tu akoby svet férov vyčnieval. Jednoducho... akoby mágia lesa za bariérou prenikala do toho nášho.

,,A čo? Mágia prešla do nášho sveta už aj predtým, ja som toho príkladom," rozhodila som rukami. Áno, moja pokožka bez jediného chĺpku navyše bola známa v celom meste. Zistili to, keď ma raz pouličný chlapec zhodil do blata a ja som si nohy umývala pri studni. Pomáhala mi jedna chudobná žena, matka toho chlapca, a takmer dostala infarkt, keď si uvedomila, ako neprirodzene hladké sú moje nohy. Pôvodne si všetci mysleli, že sa o to postarala stará bylinkárka a chodili k nám bohaté aj chudobné ženy, prosiace o bylinky, čo ich zbavia... no, ochlpenia. Za čo všetko sú ľudia ochotný dať peniaze...

,,Ale nikdy nie v tejto miere. Zmutované deti a dobytok, to už trvá dlho, ale toto? Svet férov preniká do toho nášho, hranica je narušená. Ktovie, či za tým nie sú samotný férovia. Chcú... oni chcú väčšie územie, tie monštrá si z nás urobia svojich otrokov," začal sa rozčuľovať starosta v horčicovom župane a rozhadzoval rukami, akoby sa chystal zburcovať dav a viezť nejakú revolúciu.

,,Patrí im takmer celý svet, nemajú dôvod chcieť naše územie. A keby nás chceli zotročiť, urobili by to už dávno. Kedysi sme žili v miery, prečo by nás teraz chceli takto tyranizovať? Nie, za tým nebudú férovia. Skôr by som povedala, že jeden z nich zomrel," založila som si ruky na prsiach a prehrávala si všetko, čo som čítala ako malá v knihách o histórii, ktoré vlastnila stará pani Gallor. Malé zvedavé dievča, ktoré si splnilo denné povinnosti. Pani Gallor mala veľmi veľa kníh, niektoré o mojom svete, iné o tom za bariérou. Alebo skôr o histórii, ktorú sme mali vtedy s férmi spoločnú. Odvtedy už ubehlo veľa rokov a o tom, aké to tam vlastne teraz je, nevie nik, ani knihy múdrej bylinkárky.

,,Čo tým chcete povedať, slečna?" starosta ma prebodával pohľadom. Cítila som to, aj keď som mu bola otočená chrbtom.

Otočila som sa a bez záujmu o kohokoľvek z nich som si prerozprávala všetko čo som si pamätala: ,,Keď ľudia predtým opustili férov a rozhodli sa žiť oddelene, férovia to akceptovali a najstarší z kráľov férskych území vytvoril hranicu. Magickú bariéru ktorá mala existovať, kým on žil. Zdá sa, že bariéra slabne. Moja teória je, že kráľ zomiera, alebo už mŕtvy je."

,,Tak teória. To je skvelé, že sa spoliehaš na svoju, ničím nepodloženú, teóriu, keď je v ohrození bezpečnosť tvojho druhu, tvojich ľudí...," začal starosta, ale okamžite som ho prerušila.

,,Teraz sa hráte na jeden druh? Na to, že k vám patrím? Obaja vieme, že ste ma za svoju nikdy nepokladali. Vždy som pre vás bola prízrak, ktorý je dobrý len na maľovanie, alebo na pečenie a zdobenie koláčov. A ešte som vám predávala bylinky. Ja nie som jedna z vás. Nie som jedna z vás od doby, čo ste sa na mňa pozerali a označili ma ako vraha rodičov. A ak nie vraha, tak aspoň dôvod ich smrti," cerila som na nich zuby od hnevu, ktorý som v sebe mala. Konečne som im povedala, čo si o nich myslím a čo pre mňa znamenajú. Absolútne nič.

Starosta nadobudol odtieň paradajok, od hnevu aj zahanbenia, a otočil sa mi chrbtom. Následne sa prudko otočil späť a ukázal na mňa prstom: ,,Ak si si taká istá, že je tvoja teória správna, choď na druhú stranu a pomôž tomu starcovi na nohy."

Počkať, čože? Čítať o svete férov je jedna vec. Mudrovať tu o dôvodoch, prečo sa bariéra rúca, pretože ste za rok prečítali viac kníh ako väčšina vašich vrstovníkov dohromady, je ľahké. Ísť do sveta férov, hľadať tam niekoľko stoviek, možno tisícky rokov, starého kráľa a... Nemám odvahu pokračovať, bolo by po mne skôr ako by som spravila tri kroky. Bláznovstvo!

,,To je váš spôsob ako sa ma zbaviť?" oborila som sa na starostu. Ten sa škodoradostne zasmial a pozrel sa na hŕstku stráží postávajúcich pri ňom.

,,Ako ti to vôbec napadlo? Ja ti len dávam možnosť, niečo pre tento svet urobiť," obhajoval sa starosta, no v jeho hlase bol cítiť sarkazmus a zloba.

,,Myslíte túto časť sveta. Na ten za bariérou ste nemyslel," hryzla som si do jazyka, pretože som práve začala hovoriť, akoby som bola na strane férov. Nič proti nim nemám, ale týmto ľuďom sa nesmrteľné tvory s predĺženými očnými zubami a špicatými ušami veľmi nepozdávajú. Nehovoriac o mágii, ktorú ovládajú. Väčšina má len slabé schopnosti vo forme rýchlosti, sily, lepších zmyslov a prípadne veľmi slabého ovládania živlov. Najvyšší férovia dokážu so živlami nevídané veci a často majú aj nejaké ďalšie schopnosti. Možno teleportáciu, premenu na zviera, predpovedanie budúcnosti a iné veci, ktoré sú v tomto svete nemožné. Aspoň tak tomu bolo, keď ľudia žili spoločne s férmi. Od tej doby sa mohlo mnohé zmeniť.

,,Počúvaj, keď tých férov tak dobre poznáš a toľko o nich vieš, prečo už nežiješ na druhej strane?" oborila sa na mňa starostova manželka, zavalitá žena s guľatou tvárou, krátkymi kučeravými hnedými vlasmi a zlomyseľnými malými očkami. Pretŕčala sa tu v koženom kabáte a dlhej ružovej nočnej košely, s veľkým výstrihom, a špúlila čerstvo namaľované červené pery. Tá z domu bez rúžu na perách nevyjde.

,,Pretože by už nežila," ozval sa spoza nej mužský hlas a ona sa obzrela. Čakala som, že sa na dotyčného oborí, alebo mu začne nadávať, ale ona len chápavo pokývala hlavou.

Jej manžel sa taktiež otočil a prísnym hlasom povedal: ,,Čo tu robíš Orlando? Mal si ostať doma a..."

,,Počkať ja nie som Orlando, on je Orlando," odvetil hlas, no nemala som dosť dobrý výhľad na to, aby som dotyčného videla.

,,Viete, pán starosta, vieme že sa podobáme, ale žeby až tak?" ozval sa podobný, no iný hlas a jeho slová sprevádzal pobavený smiech.

,,Teda vážený pán starosta, a to si hovoríte otec?" zaznel opäť prvý hlas a začula som kroky. Spoza starostu a jeho ženy vyšli dvaja mladý muži, možno v rovnakom veku ako Gabriel, ktorý stál neďaleko. Obaja mali hnedé vlasy, jasnomodré oči a telo samí sval. Boli vysokí, ale jednému sa cez tvár tiahla jazva a druhý mal na krku tetovanie. Inak boli identickí. Starostove dvojčatá. Bratia Horseovci.

Tak, po dlhšom čase... mrzí ma, že som sa dlhšie ,,neozvala", mala som isté problémy, ale tým vás nebudem zaťažovať 🙃