V tieňoch súcitu

69. Kapitola

Nejaký čas som len zízala. Nevnímala som vôbec nič, len Priamosov trhane sa dvíhajúci hrudník a krv v ústach. Dopekla, Priamos! Blázon bláznivý! A je mi úplne jedno, ako vtipne by tie slová zneli, pretože presne tým bol. Bláznivý blázon. Vrhol sa predo mňa. Ten magor za mňa schytal šíp... Prečo, Priamos?! Prečo?!

Blázon! Blázon! Blázon!

Blázon bláznivý!

Mala som pocit, že mi vzduch uviazol v pľúcach, zatiaľ čo zvuk som nevpustila dnu. Netušila som, čo sa okolo mňa deje a ani neviem, kedy k nám pribehol Horatio. Niečo sa mi snažil povedať, ale keď mu došlo, že ho aj tak nepočúvam, vzdal to a pustil sa do hojenia rany. Hoci som ho nepočula, výraz jeho tváre som videla a dokázala z nej vyčítať jedno... nebolo to dobré. Dopekla, a ako by to mohlo byť dobré?! Z hrude mu trčí šíp! Šíp, ktorý som mala mať zabodnutý v mäse ja!

Postupne sa ku mne navrátili zvuky a ako prvý prišiel praskot plameňov. Vedela som, že v nich nehorí skutočné drevo... nebol to praskot dreva, ale mágie. Horatio svoju pozornosť sústredil na Priamosa, takže hradbu ohňa zaňho držal Nyx, spolu s labyrintom na druhej strane. Keď som k bohovi Tenebrisu otočila hlavu, videla som pot na jeho čele. Vedela som, že by mohol plameňom spáliť všetko naokolo a na to by nemusel ani lusknúť prstami... ale niečo ho držalo zviazaného a ja som sa nevedela rozhodnúť, čo to bolo. Možností bolo viac...

Mohol tým ublížiť aj nám, čo nechce... ale tiež možno strávil v zajatí sveta snov toľko času, že si nebol úplne istý tým, čo dokáže, alebo chce dokázať. Bol starý ako samotný svet, nepochybne starší ako Horatio... a predsa sa niečoho v sebe bál. A keď som nad tým uvažovala, tiene moje myšlienky šeptom potvrdzovali. Keď sa toto skončí, musím sa s ním porozprávať. Nieže by sa mal so svojím vnútorným rozpoložením nad sebou samým zverovať práve mne... Ale akosi som vedela, že nikto lepší sa nenájde. Kto vie, kde sú jeho súrodenci? A či by im vôbec chcel niečo povedať...

Stisla som pery a hlavu otočila k miestu, odkiaľ priletel šíp. Kto strieľal? Niekto zo Sauronových mužov? Alebo niekto, o kom hovorila bezmenná...? Nech to bol ktokoľvek, začínala nado mnou preberať kontrolu známa a zároveň cudzia túžba po pomste. Ale vedela som, že ak nechcem padnúť do ničoty, ktorú som v sebe mala ešte veľmi dávno, predtým, ako som prišla sem... nesmiem ísť tým smerom s úmyslom niekoho roztrhať na kusy, hoci by som toho bola schopná aj bez mágie. Bola doba, kedy som bola netvorom v ľudskej koži... nikto to nevedel, ani ľudia z Cameliardu. Netušia, kto mal na rukách tú krv. A hoci som prisahala, že sa to nikto nikdy nedozvie, viem, že tú prísahu poruším. Mám to v pláne už dlho... ale ešte vždy sa nenaskytol vhodný moment a ja som nebola pripravená. Na tú strechu, ktorú som videla v diaľke, pôjdem... a vrátim sa z nej so strelcom. Živým strelcom, nech by to bol ktokoľvek. Chcela som ešte nejako pomôcť Horatiovi, akokoľvek... Ale zastavili ma oči, ktoré som cítila na chrbte.

Na moje rameno dopadla vychudnutá ruka: ,,Bež."

Otočila som hlavu a pozrela bezmennej do očí, ktoré sa dívali presne na mňa. Bola slepá... a predsa presne vedela o všetkom okolo seba. Ako to len robila?

,,Bež. Liečiteľ sa o zlomeného zlosťou postará a tí, čo ostávajú v zbrani, udržia nepriateľa za čiarou. V zrode korunovaný je plný besu a len oči mladého vlka ho privedú k človeku vo vnútri," jej slová boli spleťou nepriamych označení vzatých zo sveta, ktorý si vytvorila v hlave. Ale zázrakom som pochopila väčšinu z toho, čo mi chcela povedať. Najradšej by som tu ostala a pomohla Horatiovi, hoci neviem ako... ale vedela som, že ak sa nemá stať ďalšia zlá vec, mala by som ísť. Musím ísť. A nie preto, že by mohol strelec opäť vystreliť...

Otočila som sa a pohľadom hľadala cestu z námestia. Na jednej strane hradba plameňov a za ňou netrpezlivý vojaci, ktorí stále strieľali do ničoho nad našimi hlavami, a na druhej ohnivý labyrint. Zaťala som zuby aj päste a rozbehla sa k plamennému bludisku. Nyx si ma všimol, než som vletela medzi plemene a vytváral mi cestu, ktorú mi len občas niekto zatarasil. Ktokoľvek sa však predo mnou objavil prišiel o hlavu, alebo inú časť tela skôr, ako stihol sám zaútočiť. Poháňalo ma veľa vecí. Niektoré som ani nevedela pomenovať. Spájali sa a robili zo mňa nezastaviteľnú strelu. Až keď som sa dostala z mora plameňov a ocitla sa zoči voči horde vojakov, valiacich sa oproti mne, som si uvedomila, že som nebežala sama. Zatiaľ čo ja som zastavila, z oboch strán vybehli vlci a vytvorili okolo mňa obranu, ktorá naháňala strach aj vojakom. Féri cúvali pred ostrými tesákmi a pazúrmi, zatiaľ čo ja som zarovno s vlčími labami postupovala ďalej. Basil ostal s Horatiom a troch vlkov viedol Eldwyn. Boli to Aedh, Skender a o niečo menšia Niamh, ktorá patrila k najmladším vlkom vo svorke.

Slabo som sa usmiala, keď sa za nami zatvorila hradba vojakov a ešte za nami pozerali. Stačilo však jedno zavrčanie a už si nás nevšímali. Zdalo sa, že sami seba presvedčili zabudnúť, že sme tadiaľ niekedy prešli. Bolo to zvláštne... akoby v nás videli prízrak, ktorému je lepšie sa vyhnúť. V ich očiach nebol len strach, ale aj zmätok a nedôvera. Nedôvera v to, čo videli. Pokrútila som nad nimi hlavou, ale zvrtla sa a rozbehla k budove, ktorú som si vyhliadla. Vlci bežali so mnou a neušlo mi, že Eldwynove oči občas zablúdia k mojej ruke. K čiernej koži, ktorá ma zväzovala. A vždy keď mu tam pohľad padol, mierne zavrčal. Akoby mal chuť roztrhať tie putá na kusy.

Zvyšok mesta bol zahalený v tme. Svetlo Nyxovho ohňa sem nedosiahlo a mesiac bol za oblakmi, čo menilo toto miesto na temné bludisko zrúcanín. Padlé múry a pominuté strechy boli všade, kam som sa pozrela. Dalo sa tu ľahko stratiť. Až príliš ľahko. A fakt, že aj ja aj vlci sme videli v tme na tom nič nemenil.

Pozorne som sledovala našu cestu, až kým sme neprišli k budove, u ktorej som si bola istá, že bola hniezdom nášho strelca. Týčila sa vyššie než ostatné a ako jedna z mála v okolí nebola viac hŕbou kamenia a skál než budovou. Bola pomerne úzka a vysoká, skoro ako nejaká veža... avšak keď som hľadala jej vrchol, uvedomila som si, že je súčasťou okolitých trosiek. Tak predsa čas dostihol aj ju a pripravil ju o špičku jej vysokej pýchy. Okolo nej sa ako had vinulo schodisko a končilo sa až hore, kde kedysi pokračovalo. Dnes ten kameň ležal na zemi.

Nadýchla som sa a opatrne stúpila na prvý schod. Ani sa nepohol. Unavene som sa zamračila, pretože mi bolo jasné, že musím zrýchliť. Ak budem kontrolovať každý schod, potrvá to večnosť. A hoci sa mohol ktorýkoľvek kameň jednoducho zrútiť a to spolu so mnou... Budem musieť veriť tomu, že ak si ma smrť nevzala doteraz, dnes ma ešte svojou prítomnosťou obťažovať nebude.

Aj keď som v duchu cítila, že Eldwyn chce protestovať, vykročila som po schodoch prvá. Nespokojne zavrčal, ale nasledoval ma. Otočila som sa k štyrom vlčím tváram a zamračila sa: ,,Mali by ste ostať dole."

Eldwyn opäť vydal spleť podráždených zvukov, ale odpovedal Aedh: Nedovolila si nám, aby sme šli prví... fajn. Ale zbaviť sa nás nezbavíš. Ideme s tebou.

Tie slová som počula aj napriek putu na mojom zápästí. Zväzovalo ma... ale toto aj tak zastaviť nedokázalo. Nedokázalo mi vziať to, čím som bola vo vnútri. Tak hlboko sa nedostalo. Takže počuli moje myšlienky o ktorých som si myslela, že sú posledné a Conlaed tiež. Čo si asi mysleli? Možno na mňa aj Conlaed kričal a vlci sa snažili so mnou hovoriť... ale ja som ich nepočula.

Eldwyn na mňa uprel hlboké zafírové oči a zopakoval: Ideme s tebou.

Dívala som sa na nich s nečitateľným výrazom. Ale oči vypovedali za slová aj výraz tváre. Boli mojou súčasťou. Nerozumela som, akým spôsobom... Ale boli. Akoby som ja mohla žiť v nich a oni vo mne. Bolo to šialené a predsa tak prirodzené. Usmiala som sa a vedomá si toho, že ich mám za pätami, vykročila schodiskom nahor. A pri každom kroku som počula ich slová, ktoré ku mne neprestajne prúdili.

Ideme s tebou. Vždy a všade. Raz si odišla. Vtedy si nám ešte nerozumela. Vrátila si sa úplná. Takže... Malý vlk, ideme s tebou.