V tieňoch súcitu

36. Kapitola

,,Tak hovor," zavrčala som na Priamosa, keď som sa vrátila k jeho cele. Charis zaspala, opretá o chladné mreže.

Priamos sklonil hlavu a mierne sebou trhol, keď sa mreže rozostúpili a vrátili späť, keď som nimi prešla. Zodvihol ku mne pohľad a nasucho prehltol: ,,Wolfmorte. Myslím, že vieš, spojením akých slov to meno vzniklo... Som jeden z najhľadanejších férov na celom svete. Som sériový vrah, ktorý svoj druh nenávidí a preto ho loví a telá hodí vlkom. Preto sa všetci tvojich chlpatých kamošov tak boja. Len niekoľko storočí dozadu tomu bolo inak, ale dnes... Férske mäso im dá silu, ktorá nepominie... postupne im dáva schopnosť myslieť a aj iné výhody, prameniace z férskej mágie. Viac férskeho mäsa, viac mágie... Takže začali férov loviť aj sami..."

,,A prečo som ja ešte nažive?" zavrčala som s nadvihnutým obočím. Môj hlas bol v tej chvíli tak hlboký, až ma zasvrbelo hrdlo.

,,Si v niečom iná... Z nejakého dôvodu si žila roky ako človek a odrazu sa v tebe vynorilo toto všetko... Je to dôvod, prečo som ťa nezabil a podľa mňa aj dôvod, prečo ťa žiadni vlci neroztrhali, keď si prechádzala lesom... Hoci, tvoji kamoši sú iná kapitola. Z nejakého dôvodu nepatria medzi tých jedincov, ktorí by prahli po férskej krvi tak, ako ostatní... Tá svorka je zvláštne mierumilovná a nekonfliktná, ale ostatní sú rovnako nemilosrdní, ako Conlaed. Ale myslím si, že niečo v tebe vidia. Niečo, čo nám ostatným uniká..." hovoril ponorený v myšlienkach.

Zaťala som zuby a zhlboka sa nadýchla, aby som ho neudrela. Uvedomila som si, že keď ma prenasledoval, pokojne mohol zabiť Horatia... A potom aj ostatných, ktorých som stretla. Možno keby ho Conlaed neuväznil, tak by to spravil...

,,Povedal si, že mi vysvetlíš, prečo tie zverstvá robíš... Počúvam," vyzvala som ho a chrbtom sa oprela o mreže.

Premeral si ma vyblednutými očami a prikývol: ,,Som najstarší syn svojho otca. Ale odjakživa sa mu niečo... nepáčilo. Pre niečo ma nenávidel... Ale ako najstaršieho ma musel brávať na všetky jeho cesty, odkedy som sa naučil chodiť. Bol som aj tu... Conlaed je o dvadsať rokov starší ako ja, ale... keďže starneme približne sto rokov, pre vás ľudí to môže byť asi tak rozdiel štyroch-piatich rokov... Bol som jeho menší tieň. Liezol som za ním vždy a všade, kedykoľvek som nemusel sedieť na nejakom jednaní s otcom - čo bolo v podstate vždy, keďže sa ma rád kedykoľvek zbavil. Naposledy ma tu dokonca ,,zabudol" a oznámil, že sa po mňa vráti až o dva roky, pretože skôr na to nemá čas. A... povedal by som, že čo sa v tej dobe stalo, nás oboch navždy ovplyvnilo."

,,Čo presne sa stalo? A čo presne myslíš ovplyvnením?" zvraštila som obočie, stále sa nehnúc od kovových mreží. Stavila by som sa, že neboli zo železa... ale niečoho omnoho pevnejšieho.

Priamos si zahryzol do spodnej pery, ale pokračoval: ,,V tej dobe som toho videl veľa a Conlaed mnohé urobil... Bol som v Tenebrise už asi deväť mesiacov, takže v jedno ráno som šiel za Conlaedom rovno do jeho izby. Ale keď som pristúpil k dverám, začul som plač a následne kroky. Schoval som sa za sochu a keď z dverí vyšiel jeho najstarší brat, bežal som dnu. Podivné, že niekto ako on býval tak slabý a malý. Bolo to po prvýkrát, čo som ho videl plakať. A aj posledný. Plakal sotva minútu, keď dobitý a zneužitý vstal a s kamenným výrazom vyšiel z izby. Na jeho povel som ho nasledoval... Mal vtedy deväťdesiat... Vždy keď som prišiel, šli sme do stajní, do lesov, alebo kamkoľvek, kde na nás naši otcovia nedočiahli... teraz ma zobral do zbrojnice. Vzal meč a jeden hodil aj mne. Odviedol ma k nejakým dverám - netušil som, čo sú zač a on ma nechal čakať vonku. Keď sa vrátil, bol celý od krvi a na tvári mal... Na ten spokojný úsmev nikdy nezabudnem. Šialený, bezcitný a úplne ľahostajný... Zabil bratovu milenku... nikto nevedel, že to bol on a ja som neprehovoril. Na ďalší deň rozsekal ďalšiu. A potom to bol bratov milenec. Čo deň, to jeden život, ktorý vzal... A nakoniec... nakoniec, ako posledné... sa rozhodol znásilniť jeho najobľúbenejšie dievča. Samozrejme to naplánoval tak, aby jeho brat vošiel práve vo chvíli, kedy kričala Conlaedovo meno. Princovi došlo, kto stál za tým, čo sa za posledné dni dialo a keď vytiahol meč, Conlaed pred ním pravdepodobne po prvýkrát odhalil krídla, vyletel oknom aj s dievčaťom a vzal si ju znova, na vrcholci najvyššej veže. Najstarší princ tam bežal, aby brata rozsekal na kúsky. Na vlastné zdesenie len opäť počul hlas dievčaťa, ako kričí od slasti, ktorú pritom sprvu tak veľmi odmietalo... A vo chvíli, keď princ dobehol na vrchol a zodvihol zrak ku dvom nahým telám, Conlaed to dievča nabodol na ostrý špic veže a jej krv stiekla rovno na princovu tvár. Videl som to z diaľky, ale pamätám si každý detail, akoby sa to stalo len pred minútou. A v tej chvíli, keď som si uvedomil krutosť, s ktorou náš svet žije... sľúbil som si, že to nechcem... Ušiel som a našiel niekoho, kto ma začal trénovať v boji. Zločincov, zabijakov, zbehlých vojakov. Naučili ma ako zabíjať... trvalo to tridsať rokov, aby som bol lepší než ktokoľvek iný... vďaka tým dlhým krutým rokom ma až doteraz nikdy nechytili. Vtedy začalo vyčíňanie Wolfmortea... A len tri roky na to som sa rozhodol navštíviť svojho otca... Zranil sa v nejakom boji a ja som sa rozhodol ho ešte naposledy navštíviť, než si poňho príde smrť. Vieš, čo mi povedal, keď sa jeho telo prestávalo liečiť a on sa dusil vlastnou krvou?"

Zodvihol ku mne zrak, akoby čakal, že tam nájde pochopenie. Ale môj výraz bol neutrálny. Priamos pokrútil hlavou a absurdne sa zasmial: ,,Vraj, keby som sa stal chlapom skôr, mohol som byť kráľ... A potom jednoducho skapal, priamo predo mnou. Dopekla, vládnuť tomuto humusu?! Radšej som ho začal ničiť a to natoľko aktívne, že sa ma bojí vlastný brat, ktorý miesto mňa nastúpil na trón..."

,,Si syn kráľa... Ktorého?" bolo jediné, čo som mu na to povedala.

Hnev v jeho očiach o niečo ustúpil, akoby si uvedomil, že ten, koho ešte vždy tak nenávidí, už padol pod cudzím mečom. Zhlboka sa nadýchol a odpovedal: ,,Toho, ktorému v žilách koloval oheň. Kráľa Ignisu."

Mlčala som. Spracovávala som všetko, čo mi povedal. Ale na konci som len pokrútila hlavou. Opísal mi deň, kedy sa Conlaed rozhodol pomstiť a všetko si vydobyť násilím a krutosťou. Ale aj deň, kedy sa pred očami chlapca udialo toľko zverstva, že sa rozhodol celý život zabíjať.

Neukázal mi len to, kde to začalo preňho... ale aj to, kde začala Conlaedova krutosť. A ja by som sa stavila, že to bol deň, kedy sa rozhodol, že v správny čas zabije všetkých a posadí sám seba na trón.

Bez slova som sa otočila, otvorila si cestu cez mreže a opäť za sebou zavrela. Netuším, kde nabral Priamos toľko sily, ale vstal a postavil sa pred mreže, za ktorými som stála: ,,Nič mi nepovieš?!"

,,A čo ti mám povedať? Že sa ťa bojím, nenávidím, ale chápem zároveň? Rozumiem tomu, že si bol svedkom zlých vecí, ale nebol si jediný. Nebol si jediný, kto to s rodičmi nemal jednoduché..." vrčala som a pomaly som sa k nemu otočila.

Jeho výraz bol napätý, keď ma vyzval: ,,Povedal som ti svoj príbeh... povedz mi ten svoj..."

Zasmiala som sa a pokrútila hlavou: ,,Nie som povinná ti vykladať svoj život. A nikdy som ti to nesľúbila. Poviem ti len toto... rodičia ma vyhodili ako malú z domu a keď krátko po tom zomreli, všetci z toho obvinili mňa. Väčšinu života som bola sama a jediným, kto sa o mňa kedy postaral, bola staručká bylinkárka, ktorá aj tak nie dlho potom zomrela a ja som opäť ostala sama. Ani by som tu nebola... keby ma ľudia nesotili za bariéru a nepovedali, že ma zabijú, ak sa vrátim..."

Díval sa na mňa nečitateľným výrazom, ale jeho tvár sa mierne uvoľnila z kŕču, v ktorom predtým bola... Len som stisla pery a opäť sa mu otočila chrbtom: ,,Je mnohé, čo nevieš a asi sa nikdy nedozvieš. Ale ak chceš vedieť, ako som sa dostala sem... toto je prvá časť príbehu..."

,,A kde je zvyšok?" zaznel za mnou ešte jeho hlas.

Sama pre seba som sa zasmiala a pokrútila hlavou: ,,V mŕtvej, dávno zabudnutej minulosti. Tiež som urobila veľa zlého... a poviem ti... Možno som rovnako bezcitná, ako vy, alebo ma v tej dobe zlomila nenávisť zo strany každého v mojom rodnom meste, ale... istá časť toho, čo som urobila ma nemrzí. A asi ani nikdy nebude."

Dúfam, že sa páčila ;)