V tieňoch súcitu

6. Kapitola

Fér ma nasledujúce dni ignoroval. Aj keď som niečo povedala, zamračil sa a neodpovedal. Po piatich dňoch mi na otázku kam ma vedie odpovedal slovami ,,drž hubu". Vtedy som sa prestala o akýkoľvek kontakt snažiť. Bola som viac-menej rada, že ešte žijem, takže som sa rozhodla doňho zbytočne nerýpať.

Celé dni ma viedol lesom, pričom som nemala poňatia kam. To ma dosť znervózňovalo, nieže by na to môj férsky spoločník nestačil, ale bolo pre mňa neobvyklé, že som nevedela kam ma vedú moje kroky.

Po týždni som prestala počítať dni. Už som sa nestarala o to kam ma vedie. Z toho čo mi v ten jeden večer povedal som usúdila, že aj tak je zbytočné starať sa o to, koľko času ubehne. Ak zo mňa naozaj urobia otroka, nemá cenu starať sa o to, aký je deň; či je leto, alebo zima. Po nejakom čase mi začnú dni aj tak splývať a ja zabudnem na to, kým som bola. Budem ľudská bytosť, otročiaca medzi férmi. A pri predpoklade, že som od stvorenia bariéry možno prvý človek, čo ju prekročil... budem pre nich atrakcia. Ak nebudem pracovať, urobia si zo mňa domáce zvieratko. Uviažu ma na reťaz a budú sa smiať na mojich pokusoch vymaniť sa spod jej moci. A raz, keď ma zlomia, hodia ma do jami. Už pre nich nebudem ničím, ani len tou hračkou, ktorá bývala tak zábavná.

Ležala som pod stromom a nemohla zaspať. Stále som mala pred očami predstavu, čo sa mi zrodila v hlave. Na reťazi. S tesným obojkom okolo krku, za mrežami smejúci sa férovia a moja bezradnosť, ktorú cítim už teraz.

,,Mohla by si sa trochu upokojiť? Pri tom tvojom srdci nemôžem spať," ozval sa hrubý hlas a ja som si uvedomila, že som ho po pomerne dlhom čase počula opäť prehovoriť.

,,Čože?" pootočila som sa k nemu a trochu mnou myklo pri jeho očiach upierajúcich sa na moju tvár.

,,Počujem tvoje srdce. Bije ako o život, je to... otravné. A hlučné," s tým sa odo mňa odvrátil a zadíval sa do temnoty panujúcej medzi stromami. Oheň zahasil už dávno, jeho tvár som videla len vďaka svitu mesiaca.

Vrátila som sa do predošlej polohy a pokúšala sa myslieť na niečo iné. Na niečo bez mreží a reťazí. Lenže aj keď som sa v spomienkach vrátila k životu, ktorý som predtým mala, vynorili sa mi len zlé spomienky. Opovrhujúce pohľady, umierajúca pani Gallor, môj pád za bariéru. Každá tá spomienka bola ako šíp a čím viac som sa snažila na to nemyslieť, tým to bolo horšie. Tým viac sa mi šípy zakrývali pod kožu.

Po niekoľkým minútach fér zavrčal a prudko sa postavil: ,,Nemá cenu stáť, keď ani jeden nebude spať."

Pochopila som, že sa mám postaviť. Vzpriamila som sa a zhlboka sa nadýchla. Bola som unavená, ale vedela som, že by som aj tak nezaspala.

Fér zatiahol za povraz, aby som šla za ním. Už teraz som bola priviazaná ako zviera. Ako osol, krava, ale čokoľvek iné... jednoducho zviera. Ani neviem, ako mi napadlo takú hlúposť urobiť, ale zastavila som a už som sa nepohla. Fér sa ku mne otočil a s vražedným pohľadom potiahol za povraz. No mnou ani nehlo. Stála som tam s pohľadom rovnako chladným, ako bol ten jeho. Fér zavrčal a trhol povrazom silnejšie. Trochu som sa zatackala, ale hneď som sa vyrovnala a ostala stáť, tak ako predtým.

,,Pohni kostrou ty..." začal, ale ja som ho nenechala dohovoriť. Vrhla som sa naňho, čo ho zaskočilo natoľko, že som nás oboch prekotila a on skončil na zemi. Zhodil ma zo seba len čo sme dopadli na zem. Chcel ma k sebe potiahnuť za povraz, lenže ten mi už dávno nezväzoval ruky. Jeho dýka spočinula v mojej ruke a ja som si ju ležérne pohadzovala, pričom som ho stále pozorovala.

,,Precenil som ťa... si hlúpejšia než som si myslel," snažil sa posmechom zakryť hnev a zahnať hanbu z toho, že sa takému úbohému tvorovi, ako je človek, podarilo vziať mu zbraň.

Ignorovala som jeho urážky a stále ho pozorovala. Kedykoľvek po mne mohol skočiť a keďže bol minimálne dvakrát rýchlejší než ja, musela som byť pripravená. Ak nič viac, tak aspoň nasmerovať dýku tak, aby ho pri akomkoľvek náraze bodla.

Vnímal ma ako kus mäsa. Ja mu dokážem, že som viac než to. Nie som ničia hračka, otrok, ani domáce zvieratko. Pre ľudí som bola nočnou morou. A bez ohľadu na to, ako skončí čo i len dnešný večer, prinútim tohto féra, aby pochopil prečo.