V tieňoch súcitu

67. Kapitola

Vedela som, čo si asi myslí. Musí ma mať za blázna. Vpustiť nepriateľov... ale potrebujeme sa v tejto situácii niekam posunúť a toto bola jedna z možností.

Liečiteľ prikývol a na krátky moment vytvoril medzi plameňmi priechod, ktorým nechal prejsť štyroch nepriateľov a piateho spálil, keď múr opäť uzavrel. Tí sa rozbehli vpred, ale stretli sa len s našimi mečmi. Traja boli po krátkom boji mŕtvi... štvrtého som priklincovala k zemi a hrot meča namierila na krk: ,,Prečo ste tu?"

,,Zmija!" zvreskol a pokúsil sa ma opľuť, avšak jeho slina nedosiahla chcený cieľ a spadla mu späť na tvár.

Znechutene som ohrnula peru, ale očami sa vrátila k tým jeho: ,,Tá zmija ťa môže prevŕtať stovkami železných nití... chceš skúsiť, aký je to pocit? Osobne som to nezažila, priznávam, ale zo spätnej väzby ostatných usudzujem, že nič príjemné..."

,,Na to nemáš," zafučal vojak a ja som sa nad tým na chvíľu zamyslela. Ale keď som si spomenula na všetko, čo sa za posledné dni stalo... áno, som toho schopná. S ľútosťou v očiach, ale ak budem musieť, dokážem mu to urobiť. A ako dôkaz som z jeho meča povolala hada tenkého ako niť a vyslala ho na výpravu jeho nohou. Trhol sebou, keď mu tenké železo prechádzalo svalom, zvíjalo sa okolo a potom sa stiahlo tak prudko, že sa zarezalo hlbšie do mäsa. Vojak zvrešťal a pokrútil hlavou: ,,Len počúvam rozkazy, dopekla!"

,,Nie ste tu len tak. Nie ste tu len kvôli tej moci, na to by ste nepotrebovali toľko vojakov. Takže sa pýtam znova, čo tu hľadáte?" na zdôraznenie sa niť v jeho nohe opäť stiahla a priblížila ku kosti.

Vojak zareval a rýchlo začal blabotať: ,,Ja neviem! Neviem! Povedali nám len, že ak nebudeme vidieť na protivníka, nech strieľame vysoko! Sauron bol... On bol presvedčený, že sa tu ukáže!"

,,Ale kto?" zavrčala som a hrot meča pritlačila k jeho hrdlu tuhšie.

Vojak zaplakal od bolesti a pokrútil hlavou: ,,Hovoril jej teta. Alebo ju nazval aj hadom. On... je presvedčený o tom, že vie lietať! Hoci mu ten druhý chlap hovoril, že ona krídla nemá..."

,,Druhý chlap?" zamračila som sa a vojak len prikyvoval, pričom kňučal od bolesti. Stisla som pery a tichším hlasom povedala: ,,Môžem ťa zviazať a nechať žiť, ale tie svaly sa budú hojiť dlho a neviem, nakoľko sa vôbec zahoja. Alebo..."

,,Zabi ma," predbehol ma, než som tú možnosť vyslovila. Zalapal po dychu a zachrčal: ,,Viac než boj nemám. S ranenou nohou budem bojovať len ťažko. Tak ma zabi!"

,,Len boj? Nič iné? Rodinu, priateľov..."

,,Moja žena je mŕtva. A nenarodené dieťa tiež. Takže keď ti vravím, že nemám prečo žiť, len pre zabíjanie, tak je to pravda!" v jeho hlase bolo toľko zúfalstva, až ma to zabolelo.

Stisla som pery a zovrela meč, keď sa vedľa mňa objavil Priamos. Pozrel mi do očí a pokrútil hlavou: ,,Spravím to. Najrýchlejšie, ako sa len dá."

Prikývla som a odstúpila od tela. Keď Priamos zodvihol meč, odvrátila som sa. Žena a nenarodené dieťa... dopekla, prečo je svet tak nespravodlivý. Láme a ničí každého, kto si dovolí byť šťastný. Čaká to aj mňa, keď si dovolím byť spokojná medzi ľuďmi, na ktorých mi záleží? Radšej ani nechcem myslieť na to, že by sa malo niekomu z nich niečo stať. To nech si to smrť radšej vybaví so mnou. Ale čo mám robiť, keď sa ku mne načiahla už toľkokrát a nakoniec aj tak zutekala? Kto a čo som, že ešte stále žijem? Skok z veže vo Ventum, Conlaed, popolavá ruža... a mnoho iných chvíľ, po ktorých som mohla naposledy vydýchnuť. Čo, alebo kto ma drží pri živote?

Otočila som hlavu k Priamosovi, ktorý stál nad mŕtvym telom: ,,Máš poňatia, o čom mohol hovoriť?"

,,Nie. Ale je to čudné. Teta... kto to slovo používa?" krútil hlavou Priamos a meč si zastrčil za opasok.