V tieňoch súcitu

51. Kapitola

Nevysvetlila som všetko... aspoň nie detailne. O svete snov som samozrejme hovoriť nemohla, to mi Nyx vysvetlil... Ale povedala som mu niečo z toho, čo mi už predtým prezradil Mysterio. Niečo z minulosti... O tom, že mama bola férka a skutočný otec tiež. A že už poznám dôvod, prečo ma vykopli. Conlaed ma pozorne počúval a neušlo mi, že očami stále blúdil k mojím vlasom. Uškrnula som sa a okolo prsta si obkrútila jeden pramienok. A zatiaľ čo Conaled pozoroval moje vlasy, ja som sa pousmiala nad svojím prstom.

,,Čo bude teraz?" zamrmlala som, keď bolo chvíľu ticho.

Conlaed prestal civieť na levanduľový pramienok a pozrel mi do očí: ,,Postaráme sa o bariéru."

,,Myslíš, že Mysterio to dokáže? Pretože on sám si v tom veľmi neverí..." stisla som pery a sklopila zrak. Neviem si predstaviť, čo by ľudí postihlo, keby bariéra padla. Keby sa všetko magické mohlo dostať skrz bez obmedzenia. Mojej matke prechod vzal väčšinu moci a všetko, čo mohla urobiť, bolo skrývať svoje férske črty.

Otvoril ústa, aby niečo povedal, ale nakoniec mlčal. Horatio tvrdil, že moc panovníkov je unikátna. Ako by mohol Mysterio dokázať niečo tak veľké, keď to pravdepodobne nedokáže ani Conlaed. Ale pravda bola tá, že sme nemali veľmi na výber. Bola to jediná šanca...

,,Ale nemôžeme si to tam len tak nakráčať. Hranica je na území Caloru..." Conlaed sa postavil a začal kráčať hore-dole. Vzdychla som si a hlavu otočila k jazeru. Škoda, že mi to nenapadlo... Mohla som sa na viacero vecí Nyxa spýtať. Aspoň niečo by som z neho dostala... Kráľ sa odrazu zastavil a pokrútil hlavou: ,,Pôjdeme do Caloru. Ku kráľovi. Ak mám byť úprimný, hoci by som rád niekoho naštval, len by to všetko komplikovalo. Kráľ Caloru je v podstate celkom fajn a nemám s ním nejaké väčšie spory, takže by nemal mať problém s tým, že uňho nejaký čas pobudneme. A tiež opovrhuje otroctvom, takže bude súhlasiť s tým, aby ľudia ostali na svojej strane sveta..."

,,Kedy môžeme odísť?" bola moja jediná odpoveď.

Mykol plecom a zamyslel sa: ,,Musím vyriešiť ešte zopár vecí, ale... do troch dní. Hanniel tu pravdepodobne ostane, aby sa postaral o Tenebris, kým budeme preč. Takže pôjdeme len my dvaja a zopár stráži."

,,A Priamos?" nadvihla som obočie a uškrnula sa.

Conlaed na mňa pozrel so zvrašteným obočím a pokrútil hlavou: ,,Len mi nehovor, že chceš toho otravného chlapa ťahať s nami..."

,,Neboj sa, to bol vtip. Len som chcela vedieť, ako sa zatváriš," mrmlala som s nevinným výrazom a Conaled ma prebodol pohľadom, ale usmieval sa pritom.

Pokrútil hlavou a vzdychol si: ,,Nuž, je načase vrátiť sa. Čím dlhšie otáľame, tým ťažšie bude bariéru vrátiť tam, kde stála."

XXX

,,Necháte ma tu s Hannielom?! To nie..." Priamos krútil hlavou a na Hanniela pozrel ako na jedovatého pavúka.

Hanniel prekrútil očami a beznádejne si povzdychol, s očami upriamenými na strop: ,,A ja som sa tešil, že už budem mať pokoj... Nemôžeme ho vrátiť späť do cely? Kým budete preč, tak s ňou trénovať nebude... Na čo je vonku?"

,,Hej, počkaj! Teraz sa bavíme o mojom utrpení... O mne, nie o tebe!" v Priamosovom hlase bolo počuť humor, ale jeho nespokojnosť bola skutočná. S Hannielom boli v pohode... kým spolu netrávili priveľa času. Hanniel začal byť jeho rečami otrávený a Priamos sa nudil a všetko len zhoršoval. Akoby mal naozaj menej rokov ako ja... a to je viac ako desaťkrát starší.

,,Mňa netrápi, či je vám to po vôli. Hanniel, teba tu potrebujem, tomu rozumieš. A Priamos... Vidíš, to nie je najhorší nápad..." Conlaed sa uškrnul, akoby sa v jeho hlave zrodil diabolský plán.