V tieňoch súcitu

66. Kapitola

Horatio sa obzeral okolo seba, hľadajúc spôsob, ako pomôcť pri bitke, ktorá sa blížila. Tam, kde bola predtým stena ilúzie, ktorú Nyx vytvoril, tam sa teraz vytváral ohnivý múr a rozťahoval sa do šírky, až sa z neho stali dve steny blčiacich plameňov.  Vlci sa otočili mojím smerom, ale pokrútila som hlavou. Jednak potrebujem, aby dávali pozor na Horatia a taktiež nechcem, aby sa približovali k ohňu. Ich kožuchy by sa mohli ľahko vznietiť a už len predstava toho zavytia bolesti mi spôsobovala zimomriavky a triašku. K plameňom sa jednoducho približovať nebudú... aj keby som ich mala držať ďalej vlastným telom. Dnes v noci sa strachujem o Horatia a tento tlak v hrudi mi stačí.

Chcela som poprosiť Conlaeda alebo Nyxa, aby odtiaľto Horatia odniesli... ale obaja sa už pustili proti skupine, ktorá bola väčšia, než sme si mysleli. Námestie bolo v podstate len širokou ulicou, ktorú lemovali budovy a z oboch strán sa už na nás valili nepriatelia. Jediným únikom by bolo ustúpiť do podzemného žalára, ale tým by sme si to len zhoršili a odchod z mesta tiež neprichádzal do úvahy. Čelili sme veľkej presile a tomu, aby nás nepriateľskí vojaci nerozdupali pod nohami bránili iba ohnivé múry, ktoré sa snažili Horatio a Nyx pozdvihnúť.

Priamos vytiahol spoza opasku dva meče a jeden mi podal. Stihla som len prikývnuť, keď sa niekoľko nepriateľov dostalo skrz ohnivú stenu na našej strane. S krikom sa hrnuli k nám, načo sme odpovedali len rýchlymi sekmi. Krv tiekla a ich výkriky zanikali. Civela som na mŕtve telo pod svojimi nohami a Priamos ma musel stiahnuť na stranu, aby ma do chrbta netrafil šíp. Niekde v diaľke sa ozvalo hlasné zahrešenie, čomu sme ale nemali čas venovať pozornosť. Horatiov oheň bol niečím potláčaný a hoci sa mu darilo dvíhať ho, ešte vždy bol dosť nízko, aby sa cezeň dostávali vojaci. A bolo ich naozaj veľa.

Prečo sem Sauron ťahal takúto armádu? Prečo by potreboval toľko vojakov?

Bezmenná len sedela na kameni a hneď vedľa nej sa Horatio snažil obnovovať ohne, ktoré klesali, akoby ich niečo dusilo. Dostala som sekundu času, aby som sa mohla pozrieť na Conlaeda. Bol v poriadku. A Horatio obklopený vlkmi tiež. Len nech sa nič nepokašle... prosím. Ak sa Horatiovi niečo stane, nebude pri ňom včas nikto, kto by ho vyliečil.

Zahnala som sa mečom, čím som odťala férovi so sekerou v rukách hlavu. Jeho krv mi vystrekla na tvár a mne sa obrátil žalúdok. Časť krvi sa dostala aj do mojich úst, čo robilo celú situáciu ešte odpornejšou. Naplo ma a sotva som stihla zareagovať na ďalší útok. Bolo mi to ľúto. Dopekla, mrzelo ma to... ale stále som si pripomínala ich zbesilé a agresívne výrazy tesne predtým, ako zasvišťal môj meč. Oni neváhali... a určite by po mojej smrti nemali podobne smutné myšlienky. Zaťala som zuby a rukoväť meča zovrela pevnejšie.

Nie som najlepší bojovník, ale určite som rýchlejšia. A okrem toho... učil ma Wolfmorte. Ukázal mi dosť manévrov a ťahov, aby som sa vedela vysporiadať s niekoľkými vojakmi. Prinútila som sa z hlavy vyhnať každú myšlienku ľútosti a mechanicky robila to, čo ma Priamos naučil. Ľutovať môžem, keď bude po všetkom. Uši boli nastražené a ja som prichádzajúci úder vnímala skôr, ako moje oči ten záblesk zachytili. Na krátky čas zavládol na našej strane bojiska pokoj. Oheň sa zodvihol a zmohutnel, takže kto sa dostal skrz, padol na kolená so spáleným telom a už sa ani nepohol.

Ale aj skrz plamene sa dostali šípy, ktoré vojaci strieľali naslepo. My sme sa im vyhli, ale...

,,Horatio!" môj hlas sa rozniesol po námestí kamenného mesta ako vlna. Videla som, kam tri šípy smerujú a srdce sa v tej chvíli zastavilo. Hlava kričala. Na tiene, na Conlaeda, na vlkov... na všetkých. A keď som si už myslela, že ho stratím... že nič nezmením... že som zlyhala...

Basil sa vynoril spomedzi čiernych kožuchov a zhodil Horatia na zem. Objavil sa aj modrastý odlesk Eldwynovej srsti, keď potiahol bezmennú a stiahol ju tiež dole.

Všetko utíchlo. Nebolo počuť blčanie ohňa, výkriky vojakov... nepočula som ani Priamosa, ktorý triasol mojím ramenom. Horatio bol niekde medzi vlkmi spolu s bezmennou a moje oči našli iba dvoch vlkov, ktorí ku mne otočili mohutné hlavy. A v ich očiach bolo viac ako porozumenie... bolo v nich vypovedané každé slovo, ktoré by ľudský, či férsky jazyk vyslovil. Len som sa usmiala a vyronila jednu malú slzu vďaky. Zachránili ho. Odvrátili to. Nech už to bolo čokoľvek...

Jemne som sa usmiala a otočila k ohňu, ktorý klesal. Horatio sa ešte nepozviechal na nohy a neobnovil plamene, takže na istý moment dostanú vojaci úžasnú príležitosť. Práve mi takmer zabili priateľa... moja ľútosť sa naozaj zahrabala veľmi hlboko pod hnev. Moja myseľ bola prázdna. Nebolo nič. Len čepeľ v mojich rukách a krvou pokropená zem. Možno som práve teraz bola netvor... bez citu, či výčitiek. Ale kým ten boj neutíchne a všetci nebudú v poriadku, tak sa nič z toho nevráti.

Istým spôsobom som teraz pochopila Conlaeda o niečo viac. Vyrastal takmer zo všetkých strán obklopený nenávisťou. V jeho očiach bol život na tomto svete boj. A ak je v boji skutočne nutné odstúpiť od každého citu,ktorý by mohol zabiť... rozumiem tomu, prečo sa správal, ako sa správal. Stal sa bezcitným, pretože bezcitnosť je občas pri boji nutná... a život bol skutočne boj, ktorý sa zdá často nekonečný. A predsa môže skončiť jediným seknutím meča.

Plamene opäť povstali a Priamos rozrezal brucho poslednému nepriateľovi, ktorý sa stihol dostať skrz. Premerala som si ho a zamrmlala: ,,Krv sa ti vrátila..."

,,Vravel som ti, že krv nie je to, za čím som smútil," zamrmlal a v jeho očiach sa na okamih mihol Priamos. Ale keď ohňom preletel naslepo vystrelený roj šípov, ten záblesk bol preč a opäť ostal len bojový pes. Zase to bol Wolfmorte, komu som sa dívala do očí, hoci žiaden šíp sa ani len nepriblížil k jedinému cieľu. Akoby vojaci zabudli, kde sme stáli, keď sa oheň zodvihol. Akoby začali strieľať skôr na ten oheň, než na nás. Priamos sa zamračil a pokrútila hlavou: ,,Sú pomerne jednoduchí, ale zas tak sprostí nie sú... na čo si myslia, že mieria?"

,,To by aj mňa zaujímalo..." zamrmlala som a premerala si okolie. Na čo mieria? A prečo nevyužijú výhodnejšie pozície na strechách? Dostali by sa tak vyššie a na určitých miestach by boli dokonca nad ohnivými jazykmi. Čo ich prinútilo ostávať dole?

Vzduch preťalo Conlaedovo iritované vrčanie. Zatiaľ čo naša strana bola, dá sa povedať, pod kontrolou, Nyx a Conlaed mali práce vyše hlavy. Plamene stále niečo dusilo a ani Nyx ich neprinútil povstať. A Rio... kde je dopekla Rio? A Edan...

Pozrela som na Priamosa a vedela, že si všimol to isté. Kam sa tí dvaja vyparili? Odrazu sa na mieste, kde býval Nyxov oheň, zodvihla vysoká vodná stena. Voda sa v nej zbesilo prelievala a už teraz sa v nej dusilo niekoľko férov.

,,Som späť," zamrmlal Edan, ktorý sa vedľa nás objavil. Nadvihla som obočie, načo sa zasmial a pokrútil hlavou: ,,Podarilo sa mi nájsť zdroj vody... nebolo to jednoduché, na tomto mieste je sucho, akoby tu nikdy nepršalo..."

,,Divila som sa, kam si sa odkradol. Ale kam šiel Rio?" ešte vždy som sa obzerala, ale bývalého kráľa nebolo nikde vidno.

Edan sa zamračil a rukami vystretými pred sebou pokrútil hlavou: ,,Keď som odchádzal, tak tu bol..."

,,On o nej vie..." šepol hlas férky, ktorá sa vedľa nás postavila. Horatio stál ešte vždy obklopený vlkmi s rukami vystretými, aby udržiaval ohnivú stenu, ktorá bola zvláštnym odrazom tej vodnej, ktorú vztýčil Edan. Neunikla mi Nyxova ruka, ktorá sa občas načiahla dnu, aby vytiahla mŕtvolu, alebo drhnúceho sa vojaka, ktorého hneď po nádychu čakalo ostrie v hrudi. Občas Nyx zasiahol nepriateľa do krku a nešťastníci sa tak istú chvíľu dusili vlastnou krvou, než prestali dýchať.

,,O kom? Kto to je?" spýtal sa Priamos so zvrašteným obočím.

Žena naňho uprela prázdne oči, čo bolo bezpochyby nepríjemné, vzhľadom na to, že ho nevidela. Usmiala sa a pokrútila hlavou: ,,Niekto, s kým si si vymenil miesto, drak."