V tieňoch súcitu

52. Kapitola

,,Teda... ja sa naozaj teším. Toto miesto je na môj vkus pochmúrne," uškŕňal sa Priamos s koženou taškou prehodenou cez rameno. Určite by ešte pokračoval, ale Conlaed ho svojím pohľadom, ktorý prisľuboval bolesť, umlčal. Pokrútila som nad nimi hlavou a vzdychla si. Títo dvaja spolu bez Hanniela, ktorý by sa správal rozumne, hoci bol Priamosom už otrávený... toto bude zábava.

Conlaed vybral zopár ľudí, ktorí budú tvoriť náš sprievod. Všetci boli už nastúpení a pripravení na cestu. A než do Caloru privedieme aj Mysteria, uistíme sa, že nebudeme mať s kráľom problémy...

S Conlaedom sme si vymenili pohľady a venovali jeden druhému slabý úsmev. Conlaed rozvíril svoju moc v podobe čierneho dymu a všetkých nás preniesol. Keď sa svet začal formovať, prižmúrila som oči. V Tenebrise nebolo slnko také ostré. Stála som v lese, tak podobnom tomu, v ktorom som sa ocitla, keď som prešla skrz bariéru. Sklopila som zrak a spomenula si na tú dobu. Zdala sa byť tak vzdialená... ale čo ma prekvapovalo bolo, že mi vôbec nechýbala. Nevrátila by som sa. Nebezpečenstvo tu na mňa číha asi úplne všade, ale stojí to za to. Našla som tu niečo, čo som na druhej strane nemala. Niečo, čo by som bola schopná volať domov. A nenašla som ho v mieste, ale v tých, čo som tu stretla. V Horatiovi, Aillardovi, Edanovi, Hannielovi, aj v mojich vlkoch. A nakoniec aj v samotnom Conlaedovi. V kráľovi, ktorého sa bál celý svet. Usmiala som sa nad tým a sama pre seba pokrútila hlavou.

,,Čo ťa tak pobavilo?" vyrušil ma Priamos, ktorý sa naproti mne opieral o strom.

Neúprimne som mykla kútikmi a naklonila hlavu: ,,To by si chcel vedieť..."

Conlaed sa uškrnul a sám pre seba prikývol: ,,Než si to tam nakráčame, mali by sme sa ohlásiť, hoci o nás už možno vedia. Vyšlite do hradu posla... počkáme dve hodiny a potom sami prídeme do hradu."

Jeho muži prikývli a vydali sa vykonať rozkaz. Conlaed sa rozhliadol, akoby hľadal miesto, kam by si sadol, ale ja som mávla rukou a uchopila do svojej moci všetky zlomené vetvičky, ktoré sa váľali v našom okolí. Bolo ich až prekvapivo veľa a stačili nám na dve stoličky. Conlaed nadvihol obočie a hrdo sa usmial. Posadil sa a ja tiež.

Priamos pred nami rozhodil rukami a prešiel po nás pohľadom: ,,A čo ja?"

,,Nedostatok materiálu. Nebudem kvôli tebe ničiť nejaký strom," odvetila som a kráľ vedľa mňa sa z chuti zasmial. Priamos sa len zamračil a posadil sa pred nami na zem. Tváril sa urazene, ale bolo mi jasné, že je to len hra. Je rád, že nehnije v žalári a ešte radšej, že mohol vypadnúť z hradu, v ktorom bol zatvorený.

,,Čo sa ti vôbec stalo?" zamrmlal Priamos po chvíli. Zamračila som sa a on pokračoval: ,,Ostala ti tvár, ale zvyšok je úplne iný. Čo sa s tebou stalo?"

,,Na to ti nemôžem odpovedať," bola moja jediná odpoveď. Spomenula som si na Nyxa. Nechce, aby niekto vedel, že jazero je priama linka do ríše snov. A ja to ani nikomu nebudem hovoriť... neviem, prečo bolo podľa boha noci tak dôležité, aby svet nevedel, že sa dá snívať aj inak ako v spánku. Ale som si istá, že má na to dobrý dôvod. Nelámal by si s tým hlavu len tak...

Keď ubehol stanovený čas, naše dve stoličky sa opäť rozsypali na polámané konáriky a my sme vykročili k hradu. Nebol ďaleko, v podstate hneď za kopcom. Keď sme stáli na okraji kopca a pozerali na ozrutnú nádheru, usmiala som sa: ,,Vieš, že nás tam môžeš jednoducho premiestniť?"

,,Premiestnim. Ale najprv som ti chcel ukázať ten výhľad," uškrnul sa Conlaed a pokýval hlavou. Krémový hladký kameň sa leskol v silnej žiare slnka a zlato, ktoré ho zdobilo, dodávalo celej stavbe ešte väčšiu majestátnosť. Uvedomila som si, že Conlaedov hrad som zvonka nevidela... zaujímalo by ma, či si na ňom, čo sa estetiky týka, dali tiež natoľko záležať. Keď sa Conaledovi zdalo, že môj údiv je dostatočný, len prikývol a položil ruku na moje rameno. Všetkých nás pohltil dym a my sme sa ocitli uprostred nádvoria, hneď vedľa vysokej fontány, ktorej kraľovala socha orla. Nadvihla som obočie, pretože socha bola postavená tak, že som mala pocit, akoby na mňa zazeral a chystal sa ma zožrať.

,,Conaled, ty vieš, ako prekvapiť," ozval sa za mnou hlas a ja som otočila hlavu. Blížil sa k nám muž v zlatej zbroji s vlasmi pripomínajúcimi striebro. Vedľa neho bola žena v rovnakom brnení, ale jej vlasy boli ako bronz.

Nadvihla som obočie a pozrela na Conlaeda, ktorý nezabudol nasadiť povýšenecký úsmev: ,,Predstavil by som vás... Ale nestojíte mi za jediné slovo navyše. Pôjdeme. Neirin nás už určite očakáva..."

Ležérne si prehodil ruku cez moje ramená a potiahol ma preč. Pozrela som naňho s otázkou v očiach a on vysvetlil: ,,Tí dvaja sú veliteľ kráľovskej stráže a jeho zástupkyňa. Nadutí a vo svojej podstate veľmi nudní. Kráľ Neirin sa rád chvastá, takže sa bude snažiť povýšiť sám seba už len tým, že sa obvešia všetkým zlatom, čo na svojom hrade nájde. Obvykle je mierne arogantný, ale vzhľadom na moju reputáciu sa asi bude krotiť. Je tiež možné, že sa ťa bude pýtať nepríjemné otázky, aby ťa rozhodil. Má tak pocit, že je ako jediný nad vecou... Nemá rád neúctu a ešte viac ho rozčuľuje, keď ním niekto nie je okúzlený."

,,Ak tomu dobre rozumiem, budem ho vytáčať.." uškrnula som sa a Conlaed so smiechom kýval na súhlas.

Než sa nám otvorili dvere do trónnej sály Caloru, ešte šepol: ,,To sme dvaja."

Keď sa zlaté dvere otvorili, na tróne som videla stelesnenie toho, čo opisoval Conlaed. Nadutý, zlatom obvešaný. Opálená pokožka kontrastovala s krémovými, takmer bielymi vlasmi, v ktorých sa mihotali zlaté pramene. Kráľ Neirin si Conlada prezrel a opovrhujúco ohrnul peru: ,,Zdravím ťa, Conlaed."

Stavím sa, že keby sa kráľa vedľa mňa nebál, povedal by niečo úplne iné. Conlaed bol na rozdiel od Neirina odetý vo svojom typickom tmavomodrom odeve a o niečo ako šperky a doplnky sa vôbec nestaral. Ani neviem, či som Conlaeda niekedy videla s korunou...

,,Neirin. Ako vždy ma to zlato, ktorým si sa obvešal, takmer oslepilo..." sarkazmus v Conaledovom hlase bol neprehliadnuteľný a ja som mala problém udržať v sebe smiech.

Neirin zaťal sánku a zhlboka sa nadýchol: ,,Keby som nevedel, kto si, povedal by som, že ťa ako malého neučili zdvorilosti."

,,Len tak medzi rečou, neučili. Ale nie som tu pre zdvorilosti... Nebudeš mať s našou návštevou problém, však? Nezdržíme sa viac než týždeň..." uškrnul sa Conlaed, ale obaja sme vedeli, že je možné, že sa zdržíme viac ako to. Nevieme, ako dlho potrvá, kým sa Mysteriovi podarí bariéru stabilizovať, ani či to vôbec naozaj dokáže. Je tu veľa neistôt. V podstate je nejaké ,,ale" úplne všade. Nemáme tucha, ako to bude prebiehať. Možno budeme do niekoľkých dní späť v Tenenrise a možno tu zotrváme mesiac.

Kráľ Caloru prikývol a mávol rukou: ,,Moji ľudia vás ubytujú. Ak môj hrad ostane v rovnakom stave, ako je teraz, môžete sa zdržať ako dlho chcete... Ale dúfam, že sa zúčastníte večere."

,,Samozrejme," bola Conlaedova jediná odpoveď a spolu so mnou sa otočil na odchod.

Tešila som sa, že som nemusela nič hovoriť, keď Neirin opäť prehovoril: ,,Ale jedna vec ma zaujíma... Kto je tvoja spoločníčka? Väčšinou na návštevu privedieš Hanniela."

,,Predstavím ti ju na večeri, dobre? Je to dlhé rozprávanie," Conlaed nečakal na odpoveď a už ma ťahal preč. Ako Neirin povedal, služobníctvo nás okamžite odviedlo do izieb. Stráže, ktoré Conaled vybral, aby nás sprevádzali, boli ubytované v inej časti hradu a pred dverami si striedali služby. Ja, Conlaed a Priamos sme skončili v spoločnom komplexe izieb, pričom spoločná bola iba stredná miestnosť s pohovkami a kreslami. Naše veci tu už boli tiež. A v kresle bol už rozvalený aj spiaci Priamos, ktorý s otvorenými ústami vyzeral, akoby sa chystal zjesť nejakú muchu.

S povzdychom som sa zvalila do vedľajšieho kresla a zaklonila hlavu: ,,Čo teraz?"

Conlaed mykol plecami a posadil sa naproti mne: ,,Vymyslíme, ako sem prepašovať Mysteria."

Dúfam, že sa páčila <3