V tieňoch súcitu

8. Kapitola

Pokúšala som sa kráčať čo najtichšie, ale keď som brala do úvahy férsky sluch, moja snaha bola pravdepodobne úplne zbytočná. Zatiaľ som medzi stromami nespozorovala žiaden pohyb, ktorý by naznačoval nebezpečenstvo, ale v tomto svete som sa na žiaden svoj zmysel spoľahnúť nemohla. Jediné, čo som mohla v tej chvíli robiť bolo kráčať. Bola mi zima a nadávala som si, že som sa doma poriadne neobliekla. Teraz som tu len v čižmách, kabáte a spodnom prádle. A prišla som aj o akékoľvek zásoby. Bola som nahraná. Sama som prestávala veriť, že mám šancu na prežitie. A akoby toho nebolo dosť... začula som to. Začula som zvuk krokov tesne predtým, ako ma niekto schmatol, zapchal mi ústa a pritlačil k stromu. Sauron si priložil prst na ústa a pohľadom mi dával jasne najavo, že ak ceknem, zlomí mi väzy. Tak som teda čušala aj po tom, čo zložil ruku z mojich úst. Prstom ukázal doľava a ja som ten smer nasledovala. Obrovskú siluetu som spozorovala okamžite. Veľká chlpatá beštia s neprirodzene dlhými končatinami s pásom ostňov na chrbte. Bola som rada, že nevidím viac. Stačilo mi začuť tiché vrčanie, ktoré vydávala a vedela som, že by som pri pohľade na jej tvár začala kričať. Obchádzala nás veľkým oblúkom. Ani sa k nám nepozrela, za čo som ďakovala každému božstvu, na ktoré som si spomenula. 

Keď z nej ostala len čierna bodka, Sauron zavrčal a prehodil si ma cez rameno. Radšej som si nedovolila ani len zvýsknuť, nieto ešte namietať. Jednak pre hluk, ktorý by sme spôsobili a taktiež by to nemalo zmysel. A Sauron vyzeral aj bez toho dosť naštvaný. Mlčky som sa nechala niesť a premýšľala, čo sa asi stane, keď ma hodí dole. Zmláti ma? Vynadá mi? Vysmeje ma, že som si myslela, že môžem utiecť a prežiť? Alebo nič nepovie, len ma zviaže a bude všetko tak ako predtým... Ani jedna z tých možností sa mi nepáčila. 

Bola som prekvapená, že ma držal pomerne jemne. Nedrvil mi telo, ani ma za sebou nevláčil ako zastreleného jeleňa. Niesol ma na rukách a nič nevravel. Začínali mi klipkať oči. Ešte som sa zadívala na oblohu a s pohľadom upretým na oblaky zakrývajúce hviezdy som zaspala. 

XXX

Keď som otvorila oči, nebola som dobitá, ale ani zviazaná. Len som bola pohodená pri strome a Sauron sa opieral o vedľajší. Driemal, ale stavím sa, že by stačil jediný pohyb a bol by hore. Posadila som sa a ako som predpokladala, otvoril oči. Nepozrela som naňho. Bála som sa, že by ho to vyprovokovalo. 

,,Podcenil som ťa..." povedal a ja som k nemu prekvapene zodvihla pohľad. Zasmial sa a pokýval hlavou: ,,Priznávam, prekvapila si ma. Si riadne tvrdohlavá... "

Len som naňho nemo civela. Nastalo ticho počas ktorého sa hral s kvetom, ktorý práve odtrhol. Trhal lupienok za lupienkom, lístok za lístkom, až napokon ostala len tenká dužinatá stonka. Pozrel na mňa a stisol pery: ,,Urobíme dohodu... nezviažem ťa a ty nebudeš trucovať a robiť problémy..."

Po mojom prikývnutí vstal a rozhodil rukami: ,,Tak vstávaj, už si spala dosť dlho."

,,Povieš mi, kam ma to vlastne vedieš?" zašomrala som, keď som vstávala. 

Vzdychol si a založil si ruky v bok: ,,Slúžim jednému z férskych kráľov. Po tom, čo sa mu sníval jeden z jeho prorockých snov, ma poslal k bariére, skontrolovať, či sa cez ňu niečo nedostalo. Kráľ tohoto územia sa o to veľmi nestará, to je tiež dôvod, prečo sa trmácame lesom a nie oficiálnymi cestami... "

,,Počkať... férski kráľovia?" zvraštila som obočie a zrejme som vyzerala vtipne, pretože než mi odpovedal, zasmial sa na mne.

,,Odkedy sa ľudia oddelili sa mnohé zmenilo... Férska mágia sa pretransformovala na niekoľko typov, v každej krajine žije, povedzme, iný druh férov. V jednej krajine férovia ovládajúci oheň, v inej zase blesky. A tak ďalej..."

,,Takže vaša moc sa odlišuje v tom, aký živel ovládate?" nadvihla som obočie a naklonila hlavu.

,,Niečo také... Poď, na jeden krát si sa toho dozvedela až-až...." vykročil a ja som ho nasledovala. Kráčala som tesne za ním, ako kuriatko za zadkom svojej mami. 

Išli sme celé hodiny. Počas tej cesty sme prešli cez malí potôčik a veľkú čistinu. Sauron mi prikázal krčiť sa v tráve, keby bol v okolí niekto nežiadaný.  On sa aj prikrčený pohyboval veľmi rýchlo, zato ja som šla ako opitá kačica. Keď sme sa dostali do bezpečia stromov, otočil sa za mnou s úškrnom: ,,Niečo si si šľahla, kým som na teba nedával pozor?"

Akoby si v niektorej sekunde nedával pozor...

,,Veľmi vtipné... Nie som zvyklá krčiť sa v tráve, aby ma niekto nevidel," odvrkla som a oduto sa oprela o strom.

,,A na čo si zvyknutá?" podpichol ma s nemiznúcim úškrnom.

,,Na to, že predo mnou ľudia uhýbajú pohľadom. Môžem sa po uličkách niesť ako dravec a každý mi bočí z cesty. Opovrhujú mnou, ale boja sa ma. Na to som bola zvyklá. Bola som zvyklá žiť sama v nenávisti. V nenávisti tak veľkej, že ma strčili za hranicu s tým, že keď sa vrátim, zabijú ma!" vrčala som naňho. Vedela som, že ho to zas tak nezaujíma, ale sťažovala som sa skôr sebe než jemu: ,,Jeden by sa proti mne nepostavil, ale čo zmôžem sama proti celému mestu...?"

,,Uvedom si, že si prežila nejaký čas za hranicou sama. Spomeň si na to, že sa ti podarilo vziať nôž férovi a následne ho ním bodnúť. A nezabúdaj na to, že tomu férovi netrvalo práve chvíľu, kým ťa opäť našiel... A teraz si tú otázku polož znova. Čo zmôžeš? Môžem ti povedať, že prekvapivé a obdivuhodné veci..." keď dohovoril, pozerala som naňho ako na nejaký výjav.

,,Kto si, a čo si urobil so Sauronom de Sagitta?" 

Začal sa smiať a keď chytil dych, povedal: ,,Viem, stále si pravdepodobne odsúdená k otroctvu. Ale na človeka si toho preukázala dosť na to, aby som k tebe prechovával istú malú dávku rešpektu. A viem, že k tomu, aby si nevyvádzala nestačí len to, aby si nebola zviazaná. Nemôžem sa k tebe správať ako k odpadu... a o to sa tu snažím. Mimochodom, je s tebou zábava keď sa nemračíš, neprovokuješ a neodvrávaš."

Prikývla som a spracovávala jeho slová. Takže aj keď sa ku mne správa lepšie, otroctvu sa podľa neho nevyhnem. 

Už som raz urobila hlúposť, aby som sa tomu vyhla. A som ochotná to zopakovať.