V tieňoch súcitu

15. Kapitola

Prešlo päť dní, keď dorazila odpoveď od Horatia. Odkazuje mi, že tabletky mi dokáže zohnať za relatívne krátku dobu a pokojne sa k nemu už môžem vydať. Tie dva dni cesty, čo mi to zaberie, budú akurát. Veci som mala už v koženej taške a kráčala som dole schodiskom, keď ma na jeho konci zastavil Sauron.

,,Kam ideš?" nadvihol obočie a ja som nasucho prehltla. Neprehovorila som s ním viac ako vetu, odkedy som neistá a naštvaná zároveň vyšla z jeho pracovne.

,,Preč," bolo jediné, čo vyšlo z mojich úst.

V Sauronových očiach sa zablyslo, ale aj tak sa stále ešte tváril pokojne: ,,Nikam nejdeš."

,,Ty o tom nerozhoduješ," odvrkla som mu a chcela ho obísť, ale pevne mi zovrel predlaktie.

,,Myslím, že som ti povedal, že nikam nejdeš..."

,,Čo to... Pusti ma," pokúšala som sa vymaniť z jeho zovretia, ktoré postupne silnelo. V ruke sa mi začínala rozlievať bolesť a ja som si bola istá, že ak to tak bude pokračovať, Sauron mi o chvíľu zlomí ruku.

Trhol mnou a druhou rukou ma chytil pod krk: ,,Začni počúvať, lebo budeš mať veľké problémy..."

,,Čo to s tebou dopekla je!?" zastonala som a lapala po dychu. Choval sa ako zmyslov zbavený. Akoby zatiaľ čo mne sa navrátil zdraví rozum, on ten svoj strácal. A možno som len bola hlúpa a ignorovala jeho čudné správanie. Zabudla som, ako sa ku mne správal predtým. Chcela som veriť, že sa stal mojim priateľom a pritom to celé len predstieral. Bola som jeho pokus a keď som sa mu mala vymknúť spod kontroly...

,,Pusti môj krk," zavrčala som a prestala sa mykať. Len som si to tým zhoršovala a míňala vzácny kyslík, ktorého som mala v tejto chvíli nedostatok.

Sauron sa zasmial a ja som v jeho očiach videla podobný odlesk, ako keď sme sa prvýkrát stretli. Ten pocit nadradenosti a dominancie, ktorý v sebe mal. Prestal sa skrývať a ukázal, čím bol. 

,,Vravela som ti to už predtým, ale očividne to budem musieť zopakovať," zavrčala som a vytiahla spoza svojho opaska nôž. Stalo sa to rovnako rýchlo ako predtým a ani teraz to zrejem nečakal. Zovretie okolo môjho krku aj ruky povolilo a Sauron klesol k zemi. Tentokrát som mierila vyššie. Nebodla som ho do srdca, čiže som ho nezabila. Ani neviem, či by to bolo možné. Ale hojiť sa bude dosť dlho na to, aby som mohla utiecť. Ešte som sa naňho zhora zlomyseľne usmiala a zašepkala: ,,Nie som ničí majetok. A už vôbec nie som tvoj otrok."

S jednou rukou krvavou a druhou modrinovou som sa rozbehla k dverám. Za domom boli stajne a tam som si to aj namierila. Otvorila som box s koňom na ktorom som vždy jazdila a rýchlo ho vyviedla von. Postroj bol už prichystaný. Na tento útek som sa chystala odo dňa, čo som Horatiovi poslala list. Odvtedy som Percevala nechávala každú noc v postroji, aby som pri úteku nestrácala čas. Taktiež som sem chodila každý deň, venovala sa mu a prinútila ho, aby ma bral ako svojho jazdca. A podarilo sa mi to.

Vysadla som do sedla a uháňala najrýchlejšie ako sa len dalo. Čierny žrebec s tmavomodrým odleskom a nenápadnou tigrovanou štruktúrou srsti bol jedným z najrýchlejších v Sauronových stajniach. Ak budem mať šťastie, Sauron ma na svojom koňovi nedobehne. Ak za mnou vôbec pobeží...

Na Percevalom chrbte som sa dostala až k bráne. Ja som hoci nemohla prejsť, ale on áno. Kone na tejto strane bariéry, boli taktiež obohatené istou mágiou, aj keď málokedy tak výraznou ako férovia. Percevalovi stačilo pomyslenie a brána sa pred nami otvorila a my sme slobodne bežali ďalej.

Bola tma, mesiac bol schovaný za oblakmi a ja som sotva niečo videla. Zdalo sa však, že Perceval vidí veľmi dobre, takže som mu v podstate odovzdala velenie. Nech už ma v tejto chvíli vedie kamkoľvek, svoj cieľ začnem riešiť, až keď sa zbavím Saurona. Prešlo dosť veľa času, keď Perceval zastal a obzrel sa. Nebolo počuť vôbec nič, ani vietor sa neopovážil fúknuť. Čakala som na prízrak, ktorý na mňa vyskočí, ale nič sa nestalo. Bolo úplné ticho. 

Akoby Perceval usúdil, že je okolie bezpečne, pohupol mnou na svojom chrbte, akoby si pýtal smer.

,,Vieš ma dostať k Horatiovi Sanguisovi?" nadvihla som obočie, aj keď som pochybovala o tom, že to Perceval môže vidieť.

Vydal erdžavý zvuk, ktorý mohol byť súhlasom a poklusom si zvolil nový smer. 

XXX

Pootvorila som oči a pri ostrých slnečných lúčoch ich hneď aj zatvorila. Pomaly som sa vyrovnala a trochu zamrnčala. Včera som musela na Percevalom chrbte zaspať. Nahla som hlavu a v krku mi nepríjemne zapukalo. Zamračila som sa pokrútila ramenami. Keď som rozlepila oči, naskytol sa mi pohľad na zelené stromy a v diaľke bolo vidno vysoké hory. Najvyššia z nich mala čudný tvar, pripomínajúci špirálu a ja som spoznala tvar Víchricovej hory. Sauron mi raz povedal, že ak sa niekedy zatúlam a na severe budem vidieť Víchricovú horu, mám kráčať s ňou za chrbtom a prídem až k jeho sídlu. Sauron... 

Jemne som šťuchla Percevala do slabín a on pochopil môj pokyn. Z pomalých krokov prešiel do poklusu. Neviem či za mnou Sauron beží a ak áno, neviem ako je ďaleko... Nechcem Percevala vyčerpať behom, ale čím rýchlejšie ideme, tým lepšie. Vzhľadom na polohu Víchricovej hory sme práve asi v polovici cesty. 

Míňali sme stromy a ja som mala dosť času vrátiť sa myšlienkami k včerajšku. Sauron sa celý čas pretvaroval. Z nejakého dôvodu ma to dosť zabolelo. Spomienka na to, ako som mu verila a myslela si, že môžem mať vo svojom živote skutočného priateľa... zrejme som bola riadne naivná. Osud ma odsúdil k tomu byť sama.  A vždy keď mi dá nádej, že to tak nemusí byť navždy a keď už sa toho šťastia a pokoja takmer držím, vytrhne mi všetko z rúk a hodí ma do priepasti z ktorej som vyliezla. A čím ďalej, tým tvrdšie, mi pripomína, že nech budem robiť čokoľvek, koniec môjho príbehu je na dne tej priepasti. Hodí ma tam vždy. Zas a znova. Aj keby to mal urobiť miliónkrát, vždy sa to stane. Bez ohľadu na moju snahu či prosby o pokoj. Nič z toho nikdy nedostanem. A ja som prestala prosiť už ako dieťa. Už ako malá som svoje vnútro obklopila hradbami, ktoré nič neprepustili dnu. Urážky, opovrhovanie, otvorené nepriateľstvo a všetko ostatné, bolo mi to ukradnuté. Ale proti jednej veci som sa nikdy ubrániť nedokázala. Proti zrade.