V tieňoch súcitu

103. Kapitola

Conlaed

,,Mama?" vyprskol som, ale Nyx nereagovala.

Uvažoval som, či by som ju nemal štuchnúť do ramena, ale keď som jej smerom dvihol ruku, pocítil som pevné zovretie na zápästí. Luxiana stála vedľa mňa, nechty zabárala do mojej kože a zavrčala: ,,Čokoľvek vidí, tak okrem tej veci nepočuje nič iné. Ak sa jej teraz dotkneš, buď ťa odhodí cez celú miestnosť takou silou, že si dolámeš chrbticu; alebo v jej mozgu nastane skrat a urobí šarapatu v jej vlastnej hlave. Ani jedno nechceme, však?"

Neisto som po nej prešiel pohľadom a ruku spustil. Jej spokojný úsmev bol bodavý, ale aj tak ma zvláštnym spôsobom zahrial pri srdci. Luxiana sa usmievala často, ale jej úsmev mal mnoho variant. Niektoré hovorili 'Usmievam sa len zo slušnosti, nebolo to vtipné.'; iné 'Rozkošné, ale tie sprostosti si nechaj na neskôr.'; alebo znamenali napríklad 'Ešte jedno slovo a rozmlátim ti lebku.'. A bolo ich omnoho viac, pričom pre niektoré neexistovali slová. Teraz? Akoby som ju počul... 'Dobré rozhodnutie. Nechce sa mi ti lámať ruku, len aby som sa uistila, že sa nový vlk nezblázni.'

Uvedomil som si, že na jej tvár civím pridlho a odvrátil sa. Snaha pochopiť ju a hľadanie odpovedí v každom pohybe jej svalov bolo niečo, čo som robieval pomerne často aj predtým. Prišlo mi to normálne a vždy mi to príde normálne... kým si neuvedomím, že čokoľvek medzi nami bolo, zabil som to už dávno.

,,Toto nie je možné..." prehovorila odrazu Nyx a ja som spozornel. Dívala sa do prázdneho priestoru a hovorila s niečím, čo nám nebolo súdené uvidieť. Nebola ako v sne, nebola omámená... Iba zablokovala každučký zvuk, okrem hlasu bytosti, ktorá pred ňou stála. Tej, ktorú oslovila 'mama'. Chvíľu bolo ticho, kým jej tá bytosť odpovedala a potom Nyx s hlasom, ktorý v sebe niesol jemný náznak strachu aj hnevu, pokračovala: ,,Ale to nie! Nemôžeš tu byť! Nemáš tu byť! Nechcem ťa tu! ... Žiadne ale! Čo chceš? Prečo si tu? Keď sme sa videli naposledy, želala si si, aby som sa nikdy nenarodila! ... Nemusíš mi to vysvetľovať. Mne už povedali, ako to bolo. ... Áno, on. Aspoň niekto. ... Ja to počuť nechcem. Keď budeš mať v pláne povedať niečo, čo pre mňa nebude úplne zbytočné, tak príď. Dovtedy sa strať tam, kde si bola doteraz. ... Nie, nebola. Nebola si, lebo keby áno, nikdy by si to nevyžiadalo tak veľa."

Prisahal by som, že sa vzduch zachvel, keď Nyx žmurkla a uprela na mňa lesklé oči. Mala chuť plakať, ale hrdosť jej v tom bránila.

Nechceš sa porozprávať? vyslal som k nej otázku a ona sa plačlivo zachechtala. Áno, to isté sa pýtala len pred chvíľou ona mňa.

Na smutnej tvári sa prinútila vyčariť náznak úsmevu: Neskôr. Bez publika.

Otvoril som ústa, ale nestihol som povedať nič, keď dnu vtrhol veliteľ stráže a všetci sme svoju pozornosť obrátili k nemu. Tohto muža som vídal často, keď prichádzal s informáciami pre Hanniela, keďže práve on mal mojich vojakov odjakživa pod palcom. Poznal som ho ako vážneho a rozhodného, zapamätateľného pre jeho nezvyčajné rysy - jemná tvár a ohnivé vlasy, pripomínajúce akýsi svetlý odtieň ryšavej, neboli v Tenebrise obzvlášť bežné. Skôr by som mohol veliteľa nazvať raritou. Kráčal nacvičeným rozhodným krokom, ale tentokrát si kamennú tvár neudržal. Jeho výraz bol zvláštny - zmätený, neistý, avšak neoblomný. S čímkoľvek prichádza, nie je to rutinné hlásenie - tomu nasvedčoval aj fakt, že sa neprišiel hlásiť Hannielovi, ale priamo mne. Zastal pri stole a neisto sa zamrvil, než prehovoril: ,,Veličenstvo! My... Niečo sa deje... Viete... Ono to..."

,,Kam máme ísť?" skočil mu do reči Hanniel, keď videl, že má problém nájsť vhodné slová.

Fér sa zhlboka nadýchol a čo najpokojnešie povedal: ,,Na námestie."