V tieňoch súcitu

32. Kapitola

,,Keď tak na teba pozerám..." zamrmlal a opäť sa pomrvil. Krvavo červené oči za ten čas, čo tu bol, stratili svoju sýtosť, ale stále v nich bolo niečo, čo mi bolo tak povedomé. Ale nikdy by som sa ho na to nespýtala... on to v mojich očiach videl tiež a tiež mal dosť rozumu na to, aby nič nepovedal. Bolestivo zastonal, keď sa mu podarilo posunúť a prešiel po mne pohľadom: ,,Ja sa popravde čudujem, že si ešte nažive, ale... Z nejakého dôvodu mám pocit, že si tu tá, čo prežije dlhšie..."

,,A možno nakoniec zhynieme v rovnaký deň. U mňa tie správy hoci roztrúbia až za more, ale teba nepochybne nájdu, až keď začneš zapáchať. Keby si so mnou nehovoril a občas sa nepohol, už teraz by som ťa pokladala za mŕtvolu..." krútila som hlavou a ohrnula nos, keď mi doň opäť raz vrazil zápach krvi a moču.

,,Takto tu vyzeráme všetci... ale hoci mám tušenie, že by si ten pohľad vydržala, neodporúčam nazrieť do iných ciel. Sú tam na tom aj horšie ako ja. Som tu ešte pomerne krátko, tak som zachovalý..." snažil sa to zakryť a takmer sa mu to podarilo, ale... v hlase mal obavy. Videl, čo toto miesto s inými urobilo a čo teraz robí aj jemu. A bojí sa, že tak skončí.

Kľakla som si tak, aby som mala oči na jeho úrovni, ale kolená som na kameň nepoložila: ,,Keď sa na teba takto dívam, začína mi ťa byť ľúto. Aj napriek všetkému, aj keď ťa istá časť mňa nenávidí... nemôžem neprejaviť ľútosť. A asi aj z tej tu teraz som a rozprávam sa s tebou. A možno aj z nudy..."

,,Ja by som povedal, že sem utekáš. Ale otázka je, pred čím... Pred Conlaedom nie, ten sa v utrpení vyžíva a toto miesto ho nijak neodpudzuje, na to si už prišla... ale niekto, kto by sem dobrovoľne nešiel... Alebo utekáš za niečím, čo nie je tam hore..." bolestne šepkal Priamos a ja som si všimla, že ho bolí aj ten najmenší pohyb. Neviem, čo mu tu urobili, ale zabolelo ma brucho už len pri pohľade naňho. A po chrbte mi prešiel mráz, pretože časť mňa vedela, že má pravdu. Ale čo som mu k tomu mohla povedať...? Sama som netušila, čo presne ma sem pritiahlo. Akoby ma neviditeľná niť priviedla ku mreži a dotiahla až sem dole.

Sklopila som zrak a vzdychla si: ,,To, koľký krát ma vidíš, spočítam na prstoch... a aj tak sa zdá, že ma poznáš, ako vlastné topánky..."

,,Možno len vidím cez masku, ktorú máš nasadenú," ozval sa nezaujato, ale v jeho hlase bol podtón, ktorý vravel niečo iné.

Neúprimne som sa usmiala a pokývala hlavou: ,,A možno začínam byť lenivá ju nosiť... Ale nech je to ako chce... aj ty si tú svoju stratil. Či počujem tlkot srdca, alebo nie... strach ťa zožiera. Čo si Conlaedovi vôbec urobil, že po tebe šiel?"

,,Spýtaj sa ho, kto som. Rozpovie ti príbeh. Potom sa vráť a vypočuj si ten môj..." povedal a hlavu sklonil do boku, akoby chcel pred mojimi očami utiecť.

Zažmurkala som a postavila sa: ,,A bude mi ho vôbec ochotný povedať?"

,,Rád sa počúva. O tom, ako netvor polapil netvora a k tomu má teraz na hrade aj ďalšie eso. Veľmi rád ti to rozpovie... ale každý príbeh má dve verzie, dve strany, rovnako ako aj mesiac," rozprával skôr tieňom, v ktorých mal skrytú tvár, než mne, ale aj tak som ho pozorne počúvala.

,,Keď toto niekto povie, väčšinou tým chce len vyjadriť, že nikto nie je ten zlý, že obe strany mali dôvod. Ale tiež vravíš, že je to príbeh dvoch netvorov... tak o čo teda ide?" prižmúrila som oči a rukami nad hlavou sa opäť oprela o chladné mreže.

Priamos sa sotva počuteľne zasmial a pokrútil hlavou: ,,Si prvá, u ktorej sa možno aj trošku hanbím za to, čo všetko som v živote spravil. Neviem prečo, ale je to tak... Conlaed ti povie, ako ten príbeh vidí svet. Ja ti poviem, ako to vidí jeho hlavný hrdina. Dôvody a príčiny. A začiatok, ktorý nikto nepozná."