V tieňoch súcitu

18. Kapitola

,,Ja ti vravím, že toho zajaca takto nechytíš," vysvetľovala som Horatiovi, ktorý sa už desať minút premával vo vysokej tráve. Krútila som hlavou a rozhadzovala rukami: ,,Ešte máš aj ťažký krok, počujú ťa a utečú skôr, než by si mal šancu ich zazrieť. Už teraz tu pravdepodobne žiadny neostal... jedine tak zdochlina a tú jesť nebudeme..."

,,Keby si toľko nevykrikovala, už by som určite nejakého mal..." namietal a neprestával skenovať okolie.

Vzdychla som si a chytila sa za čelo: ,,Mohli by sme prejsť ku skutočnému lovu, alebo sa budeš ešte chvíľu hrať v trávičke?"

,,Poviem ti... tuším si nestihla dospieť. Táto drzosť ťa mala dávno prejsť..." rozhodil rukami a vystrel sa.

,,A ja som si myslela, že ty už si dosť starý na to, aby si nebol taký tvrdohlavý... Nemáš tak... tisíc rokov?" nadvihla som obočie a uškrnula sa.

,,Popravde, mám viac ako to, ale s tým ťa zaťažovať nebudem..." mykol plecom a porazene začal kráčať ku mne.

,,Viac? To je... ale poriadne desivé..." zamračila som sa a spolu sme kráčali k miestu, kde ostali kone aj svorka. Za ten čas si na nich Horatio zvykol. Dokonca sme niektorým vymysleli mená.

V modrých podtónoch sa lesknúci vlk sa volal Eldwyn. Cez oko sa mu tiahla jazva od pazúrov a tak isto aj pri krku.

Jeden z vlkov s červeným odleskom sa volal Basil. Bol väčší než ostatný a podľa všetkého bol alfa. Okrem toho, jeho očné zuby boli pretiahnuté, podobné hadím. Netrčali mu z papule, ale keď ju otvoril, bolo vidno ako vytŕčajú z radu.

Vymýšľali sme aj ďalšie mená, ale zatiaľ sa nám nepodarilo ostatných vlkov rozlišovať. Každý z nich bol jedinečný, ale zatiaľ sme ich tváre nepoznali.

Keď sme sa vrátili, našli sme vlkov postavených v rade a pred nimi pohodeného králika. Prechádzala som po nich pohľadom s nechápavosťou v očiach, keď Eldwyn vystúpil, chytil králika za nohu a prešiel s ním v papuli k nám. Medzi svojich sa vrátil, až keď som telíčko malého zvieratka vzala do rúk. Pozrela som na Horatio a mykla plecom: ,,Asi máme večeru..."

XXX

,,Takže... prechod máme vybavený. Pôjdem s tebou a zdržím sa ešte deň, než sa vydám späť," hovoril Horatio a s vlkmi za chrbtom sme vykročili k obrovskému striebornému mostu plnému férov, ktorý sa tiahol až kdesi za horizont.

Kopytá Percevala a Horatiovho koňa, ktorý sa volal Fulgur, klopkali o krištáľový povrch, po ktorom sme prechádzali, rovnako ako aj dlhé pazúry vlkov, ktorí nás nasledovali. Každý pútnik, okolo ktorého sme prešli, na nás vyvaľoval oči. Alebo skôr na chlpáčov za nami. Vlci si ich nevšímali a Basil s Eldwynom hrdo kráčali na čele.

Celý prechod trval menej, než som si pôvodne myslela. Horatio nás ubytoval v budove s dosť veľkým apartmánom, aby s nami mohli ísť dnu aj vlci. Nablízku nebol žiaden les a nechávať ich na ulici nebol najlepší nápad.

Snažila som sa veľmi nezízať na férov, okolo ktorých sme kráčali. Tí, ktorých som doteraz stretla, vyzerali až na pretiahnuté očné zuby a špicaté uši ako ľudia. Férovia tu mali blany medzi prstami, na bokoch hlavy za ušami mali žiabre a ich pokožka mala odlesk rybích šupín. Niektorý mali dokonca pokožku jemne sfarbenú domodra.

,,A čo mám teraz robiť, keď chceš zajtra odísť? Peniaze nemám a nemám ani kde bývať..." vyhlásila som, keď sme vošli do apartmánu. Všetko bolo samozrejme sfarbené do modrej a bielej, až na zlatom zdobený drevený nábytok. Dokonca aj podlaha bola z bieleho dreva.

Horatio sa jemne usmial a pokrútil hlavou: ,,Strávili sme spolu toľko času a ty ma ešte nepoznáš...? Tento byt aj so stravou máš zaplatený na najbližší mesiac a zaplatím aj tie ďalšie. Taktiež ti budem posielať peniaze na iné veci, teda napríklad oblečenie. Čo sa týka vecí, čo sú tu, tento ,,hostinec" má povinnosť zabezpečiť ti všetko čo sa týka zariadenia bytu, či nejakých hygienických potrieb."

,,Teda, ubytovanie tu musí stáť hotový poklad, keď mám zabezpečené takmer všetko, čo treba k životu," zasmiala som sa a pokrútila hlavou. To, že Horatio neodpovedal, ma v tom utvrdzovalo. Otočila som sa k nemu a pousmiala sa: ,,Ďakujem."

Horatio len prikývol a poobzeral sa: ,,Budem spať na gauči. Vyber si izbu ktorú chceš a zvyšné dve prenecháš predpokladám vlkom..."

XXX

Ráno som sa zobudila a moje spomienky na včerajší večer boli len hmlisté. Pamätám sa, že sme s Horatiom hrali nejakú férsku spoločenskú hru, pretože ani jedne z nás nemohol zaspať. Potom som sa uškrnula, vzala si svoju dávku nových liekov a chcela ísť spať, ale... Keď som sa dostala do izby, stalo sa niečo divné. Akoby mi v ušiach začalo pišťať a ja som odrazu toho počula priveľa. Zreničky sa zužovali a rozširovali, naskytol sa mi pohľad na detaily, ktoré som predtým nevnímala. Zatočila sa mi hlava a aj napriek tomu, že svaly boli nejakým spôsobom mocnejšie, než predtým, nohy sa mi podlomili a ja... Musela som sa udrieť do hlavy.

Keď som sa posadila, uvedomila som si, že skutočne ležím na zemi, hneď vedľa postele a na jej rohu je krv. Prechádzala som si rukou po hlave, ale ranu som nikde nenašla. Pomaly som vstala a došuchtala sa do druhej miestnosti, až k pohovke, na ktorej našťastie stále spal Horatio. Jemne som ním zatriasla a on pomaly rozlepil oči.

,,Dobré ráno. Prepáč, len... S tými liekmi bude niečo v neporiadku. Včera mi z nich bolo totálne zle..." zamrmlala som a ignorovala fakt, že Horatio je ešte napol v spánku. Dala som mu čas, aby sa tiež posadila a pretrel si oči. Chvíľu na mňa zahmlene pozeral a prikyvoval, akoby premýšľal, keď sa pri priamejšom pohľade na moju tvár zasekol. Otvoril ústa a odrazu bol úplne prebudený. Prudko vstal, chytil mi tvár do rúk a otáčal mi ju, aby si ju obzrel. Zamračila som sa a odstrčila ho od seba.

,,O čo ti ide? Čo je s tebou?" rozhodila som rukami, ale zrozumiteľnú odpoveď som nedostala.

,,Toto nie je dobré... Alebo minimálne to nie je normálne," hovoril a začal sa hrabať vo svojej taške. Vytiahol z nej malý nožíka a než som stihla niečo povedať, vzal moju ruku do svojej a porezal ma na dlani. Sykla som a zavrčala naňho. Zavrčala... Ako som vôbec mohla taký zvuk vydať? Znela som úplne ako zviera. Uvedomila som si, že bolesť už vôbec necíti a keď som sa pozrela na svoju dlaň, po rane nebolo ani stopy.

,,Ako...?" začala som, ale pri pohľad na Horatia som vedela, že je rovnako zmätený ako ja.

,,To nie je možné..." zašepkal a stále krútil hlavou. Behal pohľadom medzi mnou a svojou taškou, akoby to, čo potrebuje bolo v nej a on to prehliadol. Pozrel na mňa a prešiel si dlaňami po tvári: ,,Zdá sa, že tie lieky znásobili vrodenú magickú mutáciu, ktorú si mi spomínala. A rolu muselo zohrať aj to, čo z teba cítil Sauron..."

,,Čo? O...o čom to hovoríš?" krútila som hlavou a mračila sa.

,,Tebe to stále nedochádza však?" zasmial sa absurdne Horatio a rozhodil rukami. Sám pre seba zatlieskal, čo však zobudilo nespokojných vlkov. Cítila som ich zaujaté pohľady, ale stále som nechápala, čo si oni uvedomujú a mne uniká.

,,Čo sa deje Horatio? Čo vy vidíte a ja nie...?"

,,Jedinú vec... Teba..." pokrútil Horatio hlavou a vzdychol si.

,,Horatio... čo sa so mnou stalo?" spýtala som sa a pri tichu, ktoré nastalo, som si uvedomila zvuky, ktoré počujem a veci, čo vidím. Počujem dych Horatia aj vlkov, počujem štebot vtákov za oknami, počujem šumenie mora aj krik ľudí na ulici. Počujem tep. Tep každého živého tvora v tejto miestnosti. Vidím detaily vlčej srsti, zdobenie váz a závesov, štruktúru Horatiových aj vlčích očí.

Horatio si vzdychol a zašepkal: ,,Radšej sa posaď."

Poslúchla som. Pri tom, čo som začala vnímať a aj podľa jeho výrazu, som tušila, o čo ide. Ale to nebolo možné... Nemohlo byť.

Horatio si kľakol tak, aby bol očami na mojej úrovni a povedal: ,,Nora..."

Nastala chvíľka ticha, ktorú pretínali iba naše dychy. Keď som prikývla s tým, že som pripravená to počuť, pokrútil hlavou a vzdychol si: ,,Ty si férka."