V tieňoch súcitu

58. Kapitola

Riov krik by počul celý hrad, keby Nyx, okrem iného, tiež nepokryl všetky steny, vrátane podlahy a stropu, tlmiacim kúzlo. Nebol pri vedomí, ale bolesť ho z časti zobúdzala a ani opiáty, ktoré mu Horatio dal, nezaberali. Netuším, čo presne liečiteľ vedľa mňa robil, ale pri každej modrine rozrezal Riovu kožu a po nejakom čase ju opäť zašíval. Mali sme za sebou polovicu Riovych zranení, keď som si šla vziať druhú handričku, pretože tá v mojich rukách bola presiaknutá krvou, aj alkoholom a viac toho za sebou zanechávala, než nasala. Conlaed behal po miestnosti a hľadal veci podľa Horatiovych pokynov. Prvú polhodinu bol vreskot, vychádzajúci z Riovho hrdla neznesiteľný... teraz som ho sotva registrovala.

,,Nemohol si tou tlmivou stenou obaliť radšej jeho hlavu..." zahundral Priamos, ktorý si očividne na krik neprivykol.

Nyx ho prebodol pohľadom, ale odpovedal: ,,Keby som to urobil, krik by sa odrážal Riovi priamo do hlavy... nemal by priestor na to, aby sa rozplynul vo vzduchu a aj keď mu Horatio pomôže, mal by zase iné problémy..."

,,No teda, ozval sa boh múdrosti... A nechceš vymyslieť nejaký iný spôsob, ako ho umlčať, vševedko?" odvrkol Priamos so zaťatými zubami.

Nyx k nemu zodvihol oči a hoci v nich nebola vyhrážka, ani hnev, len mrazivý pokoj, Priamos zbledol. Boh sa pousmial a pokojným hlasom, akoby o nič nešlo, povedal: ,,Všetci sa meníme, Priamos. Ale to, že ťa dokážem v sekunde rozdeliť na dva kusy, sa nezmenilo... Tak si dávaj pozor na jazyk..."

Chvíľu bolo ticho, ak nerátame Riov krik, keď Priamos opäť prehovoril: ,,Nechcete mi vysvetliť, prečo som ju mal volať Nyx?"

,,Naozaj máš pocit, že je na to vhodná chvíľa?" odvrkla som a utrela krv, ktorá vytiekla z čerstvej rany na Riovom lýtku. Sledovala som Horatiove prsty, ako prechádzajú po svaloch a spájajú ich tam, kde sa roztrhli. Prekvapene som zažmurkala s vedomím, že moje oči tak detailne predtým nevideli. Zdá sa, že sa vo svete snov zmenilo viac, než som si uvedomovala. Následne si Horatio od Conlaeda vzal biely prášok a ten prenikal niekam za obnovené svaly. Riova noha sa zachvela o niečo výraznejšie, ako zvyšok trasúceho sa tela, ale tak to bolo vždy a ani tentokrát sa nad tým Horatio nepozastavil.

,,Kedy inokedy budeme mať istotu, že nikto nepočúva?" zahundral Priamos a ja som mala v tej chvíli chuť mu vraziť do nosa, ale zastavili ma dve veci. Jednak by mohol pustiť Riove nohy a taktiež to, čo vravel, nebola až taká kravina.

Vzdychla som si a neochotne k nemu otočila hlavu: ,,Mal si ma volať Nyx, pretože je to moje skutočné meno. Detailov ťa ušetrím..."

,,Tvoje meno?" zašomral popri práci Horatio, keď začal zocelovať ranu. Zvraštil obočie a pokrútil hlavou: ,,Ako to...?"

,,Všetko ti vysvetlím. Je to dlhý príbeh. Ale počkáme s tým, kým skončíš..." odvetila som a vyčistila okolie rany zašitej vláknami Horatiovej liečiteľskej moci.

Priamos nespokojne pokrútil hlavou: ,,Prečo mne nikto nikdy nič milo nevysvetlí?"

,,Pretože si otravný až za hrob," odvrkol Conlaed a podával Horatiovu nejakú masť. Ten ju vzal a potrel ňou okraje novej rany, ako to robil pri tých väčších.

Po zvyšok času, ktorý sme strávili nad Riom, už Priamos mlčal, akoby hodnotil, čo mu Conlaed povedal. Bola som rada, že mlčí. V poslednej dobe ma iritovala polovica vecí, čo povedal. A keď som sa už nebála o život, opäť sa prebúdzal hnev. Toľko vecí mohlo byť inak... keď som prišla do Tenebrisu, hádali sme, kto z nás vydrží dlhšie nažive. Hádali sme, koho z nás Conlaed zabije skôr. A ani jeden sme si nemysleli, že po takej dobe, tu stále bude čo i len jeden z nás, nieto obaja. A stále sa sama seba pýtam, čím to je, že Conlaeda stále presviedčam, aby Priamosa nestrčil späť do kobiek. Možno súcit... to zrnko človeka, čo vo mne vidí Charis. Hoci teraz by to nepriznala, pretože ma nepochybne nenávidí. Niečo z človeka vo mne bude navždy a nemyslím si, že sa to stratí, aj keby som sa mala dožiť štvorciferného veku...