V tieňoch súcitu

108. Kapitola

Priamos

Vo vzduchu bol cítiť chlad. Nechutný, priam dusivý, nútiaci pľúca lapať po dychu, čím sa to ale celé len zhoršovalo. Sála už nebola tmavá. Zo strany ku mne prichádzali vlny mocného svetla, ale neregistroval som ich. Vlastne som už neregistroval vôbec nič. Mal som v hlave jedinú myšlienku a tá pohltila každú sekundu, v ktorej by som mal šancu sa spamätať.

„Krpec!" volal na mňa známy hlboký hlas, ale neodpovedal som. Bol len súčasťou toho, čo sa dialo okolo mňa. A ja som nemal o nič z toho záujem. Ten hlas nechcel utíchnuť. Stále sa opakoval. Kričal „krpec!" a potom sa opäť stratil v ozvene mojej pamäte. Vybavím si ho, keď sa moja myseľ vráti do pôvodného módu. Ak také niečo vôbec nastane...

„Priamos!" preniklo ku mne náhle tak mocne, že ma zabolela hlava. Rád by som sa tváril, že ma to neprebralo, ale ubolené zvraštenie obočia ma prezradilo, načo Luxiana pokračovala: „Musíš vstať!"

„Prečo?" vydýchol som monotónne a tak potichu, až som sa divil, že ma vôbec počula.

Či už mi ale Luxiana rozumela, alebo si bola povahy mojej odpovede vedomá skôr, ako som ju vyslovil, pokračovala: „Prečo...? Pretože ešte nie je koniec."

„Že nie?" vyprskol som napol zničene, napol pobavene. „Nyx je mŕtva."

Na krátky okamih ju to umlčalo a ja som za to bol vďačný. Bolelo už len vysloviť jej meno. Bolelo povedať to nahlas. Znova. A predsa akoby prvýkrát. Bola mŕtva. Bola, sakra, mŕtva.

Lux ale dlho neotáľala a prekvapivo pokojne prehovorila: „Ja viem. Vlk je mŕtvy. Ten predošlí tiež. Obaja sú preč a pravdepodobne nie sú poslední. Ale plakať za nimi môžeme, keď budeme sami umierať."

Otočil som k nej hlavu a hlas sa mi triasol, keď som otvoril ústa: „Chcem umierať, Luxiana. Chcem umrieť... Verila by si tomu? Toľké roky pred smrťou utekám a zanechávam pre ňu za sebou dary. Mŕtvoly ako spôsob odplaty a zároveň platby za život, ktorý som si už sotva zaslúžil. Teraz by som chcel, aby ma konečne dobehla."

Luxiana váhala len sekundu. „Budeš mať možnosť dokázať pravdivosť svojich slov. Ale teraz mi pomôž."

„Cha! A ako?" so skeptickým tónom som sa obrátil späť k stropu a v diaľke hľadal. Niečo. Čokoľvek, čo by ma primälo vrátiť sa do polospánku, v ktorom som mohol nariekať bez sĺz.

Luxiana mi ale nedala pokoj a v jej hlase bolo cítiť rozkaz, keď vyhlásila: „Po prvé... Vstaň!"

A hoci sa tomu priečila každá časť môjho tela aj vedomia... Prinútil som svoje svaly, aby sa pohli. Udržať sa na nohách bolo jednoduchšie, ako som pri momentálnom pocite zúfalstva predpokladal. Možno sa dostávam do šoku. Za chvíľu si budem myslieť, že je to len nočná mora. Že som v snovej realite a spoza rohu sa vyrúti Nyx, aby ma odtiaľto vytiahla. Ale akokoľvek som si to želal, vedel som, kde som. V skutočnom svete, ktorý sa mení na inferno.

„A teraz mi poď podoprieť ruky!"

Luxianin ďalší príkaz znel rovnako nástojčivo, ako ten prvý, ale aj tak som k nej vykročil pomerne neochotne. „Si snáď vyčerpaná?"

Mojou odmeranosťou bola trochu vykoľajená, ale úprimnosť v jej nasledovných slovách trhala moju apokalyptickú náladu na kusy: „Áno, okrem iného."

Bez slova som sa díval na jej profil a čakal, či si všimnem zaváhanie. Ale nie! Bolo tam len odhodlanie a neutíchajúca prosba, ktorá ma napokon prinútila dotknúť sa jej rúk. Moje prsty sa po nej ale kĺzali a...

„Čo to...?" začal som, ale nemusel som dokončiť.

„Strach ktorý predstavujem sa rúti do seba. Rovnako ako zvyšok mojej podstaty, ale práve strach spôsobuje, že... V podstate potím krv."