V tieňoch súcitu

56. Kapitola

,,Čo si to povedal?" môj výraz musel vyzerať naozaj komicky, ale nikomu v tej chvíli nebolo do smiechu. Priamos bol stále otrasený, Conlaed civel na zem a Nyx si nás s neutrálnym pohľadom premeriaval, akoby hodnotil, či niekto nezačne jačať. Po dlhom tichu som sa zhlboka nadýchla a chytila sa za čelo: ,,Ty si ho nezabil?"

,,Nikdy som nepovedal, že áno..." odvetil Conlaed bez toho, aby zodvihol zrak.

Priamos si odfrkol a pokrútil hlavou: ,,Celý svet akosi predpokladal, že si mal na svedomí aj jeho. Nik o tom nepochyboval..."

,,To ste potom chybovali. Jediní, ktorých som vtedy zabil, bola jeho žena a moji nevlastní súrodenci, s výnimkou Charis," Conlaedovo mrmlanie bolo sotva počuť, keď sa nám kráľ otočil chrbtom a urobil zopár krokov do lesa. Hneď sa však zastavil a prudko sa otočil: ,,Chcel som ho vtedy zabiť. Naozaj som chcel. Ale tiež som si uvedomoval, že bol jedinou rodinou, ktorú som mal. Takže som mu vysvetlil, čo sa v najbližších hodinách stane a že ak nechce dopadnúť podobne, zmizne z hradu. Chcel vzdorovať, to je jasné... Ale keď mu došlo, že ja neustúpim, prijal to a odišiel. Dlho ostal na farme, kde sme ho vtedy navštívili... Pred istým časom odtiaľ akosi ušiel, ale potom sa vrátil a prisahal, že už sa to nestane, takže..."

,,Žeby si nakoniec skutočne nebol taký netvor?" nadvihol Priamos obočie a neveriacky krútil hlavou.

V Conlaedovych očiach... hoci som nepochybovala o tom, že Priamosov názor je mu v podstate ukradnutý, niečo sa v nich pohlo. Druh bolesti, ktorý tak dlho v sebe utláčal, že zabudol, ako veľmi občas zabolí.

Absurdne som sa zasmiala, ale len sekundu na to Priamosovi vlepila facku. Všetci traja na mňa vyjavene zízali, keď som zavrčala: ,,A nehovorila som ti to?"

Neuniklo mi, že Priamos zaťal päste, ale keď sa pozrel na niekoho za mnou, veľmi rýchlo sa stiahol. Vzdychla som si a skaly, v ktorých mal uväznené nohy až po členky, premenila späť na malé kamienky: ,,Poďme. Nech to máme čím skôr za sebou."

Kráčali sme sotva minútu, keď sa Priamos ozval: ,,Akoto, že sa ti nevzoprel. Bol kráľom... V podstate stačilo zavolať, prišli by stráže a nemal by si práve veľké šance..."

Conlaed chvíľu mlčal, než zamrmlal: ,,Ja neviem. Keď sa na to dívam spätne, tak sa to sám seba pýtam každý deň."

XXX

Neubránila som sa úsmevu, keď som ho zbadala. Znudený pohľad upriamený na oblohu, stisnuté pery sa občas zatrepali pri nadávke, ktorú zachytili iba férske uši.

,,S tou bradou vyzerá strašne..." zamrmlal Nyx, čím ma dohnal k smiechu. Nadvihol obočie, akoby nechápal, ale náznak úškrnu prezrádzal pobavenie, ktoré sa skrývalo aj v jeho očiach. Divila som sa sama sebe, že sa teraz dokážem smiať. Bolo to práve tu. Miesto, kde ma sotili skrz.

Môj smiech bol dosť hlasný na to, aby sa k nám otočil aj Conlaedov otec: ,,To vám trvalo... opäť ahoj, Priamos. Keď si ušiel, nestihol som ti povedať, že si vyrástol."

,,Drž hubu," odvrkol mu Priamos a pokrútil hlavou.

Nebola som si istá, či je Mysteriovi jasné, kým sa chlapec, ktorého poznal, stal. Wolfmorte... vrah. Keď sa pozrel na Conlaeda, chcel niečo povedať, ale niečo v synovych očiach ho zastavilo. Možno ten nezáujem, ktorý z neho vyžaroval. Akoby už dávno zabudol, že tento muž býval jeho otcom. A keď sa otočil k Nyxovi... vyvalil oči a zbesilo krútil hlavou: ,,Ty máš byť mŕtvy..."

,,Vďaka. Po dlhom čase sa vraciam k normálnemu životu, umierať sa mi zatiaľ naozaj nechce," zasmial sa z chuti Nyx a mykol plecami.

Prižmúrila som oči a premerala si ich: ,,Podľa toho, čo mi Nyx s Conlaedom povedali, v ríši snov uviazol až tesne po tom, čo sa Conlaed pohádal s Borrom a ich sestrou. Počas cesty sem som z Conlaeda vytiahla, mimochodom ako z chlpatej deky, aj to, že sa to stalo krátko po tom, čo dosadol na trón. Tvoj brat zomrel dávno predtým, keď ste boli ešte deti... Takže Nyx v tej dobe vo svete snov ešte nebol. Odkiaľ sa teda poznáte?"