V tieňoch súcitu

64. Kapitola

Prisahala by som, že moje srdce vynechalo úder. Deje sa to. Prišli. V srdci sa hromadilo a prebúdzalo všetko, čím som bola. Bojovať. Moja mágia bola pripravená bojovať a postaviť sa všetkému, čo by na nás vyskočilo.

Vlkom som nemusela nič hovoriť. Stačil pohľad, ktorým bolo všetko vypovedané a obkolesili Horatia,  aby roztrhali na kusy každého, kto by prikročil s plánom mu akokoľvek ublížiť.

Nechápal oč ide a zatiaľ ani nemusel. Keby mu došlo, čo vlastne robím, asi by mi vynadal, že sa snažím prekaziť plán sile, ktorá je pravdepodobne väčšia, ako mi všetci. Snáď osud...? Ale to som už urobila viackrát. Oklamala som smrť a to už toľkokrát, že nepochybujem, že ak nejaký osud naozaj je... tak jeho plány podkopávam každým dňom života a to už len tým, že ho žijem.

Cítila som všetko. To, čo som predtým nevnímala. Každý záhyb tieňa, ktorý ku mne hovoril niečím iným. Ovíjali sa okolo mojich nôh... boli so mnou. Boli s Nyxom. A boli aj pri Conlaedovi. Neodišli. A už to ani neurobia. Spôsob, akým ho hladili, jasne ukazoval ich prísľub. Vytrestali ho dostatočne. Je ako ich dieťa... dieťa noci. Už si ho od seba nepustia. Neopustia ho, kým ich neodoženie. A ja som vedela, že Conlaed to už neurobí.

Vnímala som vlnu Nyxovej mágie, keď nás obklopila a skryla. Mimo kruh, ktorý tvorila, videl každý miesto, kde sme stáli, iba ako kopu kamenia... ale my sme pokojne a bez povšimnutia sledovali okolie, stále osvetlené žiarou ohňa. Počula som ich. Boli blízko. Len za rohom... Vedela som, čo príde skôr, ako sa predo mnou vynoril Sauron. Nevidel ma... ale ja jeho áno a mala som chuť mu skočiť po krku za problémy, čo už spôsobil. Zaťala som päste a vo chvíli, kedy spravil krok... Za jeho chrbtom sa zvalil mojou mágiou ,,odhodený" kus budovy a zvyšok sprievodu z Ventum sa rozbehol tým smerom. Ale Sauron ostal stáť na mieste a sotva sa za tým zvukom otočil. Prižmúril oči a pozrel priamo do tých mojich, akoby ma videl. Chvíľu mlčal a okrem vzdialených pokrikov a pukania ohňa nebolo počuť nič, len naše dychy. Len naklonil hlavu a šepol: ,,O čo sa snažíš, veličenstvo?"

Nebol čas stiahnuť sa, keď spravil niekoľko rýchlych krokov a ocitol sa v kruhu. Priamo predo mnou. Zazrel na mňa a zvraštil obočie. Než mu to došlo, z boku doňho vrazila mužská postava a iné ruky ma potiahli preč: ,,Spoznal ťa?"

Pozrela som Conlaedovi do očí a pokrútila hlavou: ,,Ja... ja neviem."

,,Dúfajme, že nie," zamrmlal Nyx, ktorý sa zjavil vedľa nás. Letmo pozrel za nás, na miesto, kde sa váľajúc po zemi bili dvaja férovia a zamrmlal: ,,Musíme ho nejako zviazať, alebo niečo podobné, aby nezavolal ostatných..."

,,Predpokladám, že je tu, ako ich vodca. Tak či tak si čoskoro všimnú, že je preč," stisla som pery a tiež zablúdila pohľadom na zem za Sauronom a... Priamosom.

Stratený princ – alebo ako ho nazýval Sauron, princ utečenec – Saurona priklincoval k zemi, načo som jeho ruky a nohy obalila skalou, čím som ho uväznila. Priamos sa postavil a utrel krv z rozrazenej pery. Následne sa zasmial a otočil ku mne hlavu: ,,Toto mi chýbalo."

,,Krv?" nadvihla som obočie a pokrútila hlavou.

Priamos si povzdychol, odvrátil pohľad k zemi a keď sa na mňa predsa opäť pozrel, zamrmlal: ,,Nie. Nie úplne..."

Nebol čas pýtať sa na to, čo tým myslel, ani na zvláštny lesk v jeho očiach. Saurona tu nemôžeme nechať dlho len tak ležať. Zrak mi padol na stále sa trasúcich Horseovcov. Tí dvaja nešťastníci boli úplne... zahnala som nadávky, ktoré sa mi pri pohľade na ich zúfalstvo zrodili v hlave. Dohája, čo mám s nimi robiť?

Pozrela som na Nyxa a zamrmlala: ,,Budú len na príťaž. Odnesieš ich prosím do Aequor...? Aillardovi ľudia sa o nich postarajú, než tu skončíme..."